| Narazal do ludi so sklonenou hlavou modliacou sa k spinavej zemi, ponoreny do svojich myslienok, rozozierajucich jeho mysel po malickych kuskoch. Jeho hlava bola prazdna ako styri steny jeho izby. Chladne myslienky zaliate palavou slnka strielali do jeho cerstvych ran ako ked sa krv miesa so solou.Priserne teplo, vzduch ako trest prechadzali do jeho dutin a rozozierali ho vznutra. Presne takto si predstavoval peklo, ako sladke sny so spriaznenymi dusami, ktore sa postupne menia v prizraky snaziace sa o jeho zivot, az napokon pride den ked sa cepel naplni krvou a jazyk ochutna zradu. Peklo si nikdy nepredstavoval ako mucenie, tresty a vykriky z neznama ale presne take ako jeho terajsi zivot. 4 steny, jeden clovek. Uprostred nicoho sam, opusteny. Spriaznene duse vyprchali a prizraky dosiahli svoj ciel. Samota bol jeho najvacsi trest ktory nechcel nikdy zazit a hlavne nie ak mu ju ustedrili jeho najblizsi. 4 steny, prave tie ho cakali v jeho utocisku, biely strazci ktori mu nedokazali ublizit.
Jeho kroky boli pomale, dych necitelny. Slnko sa vkradalo do kazdej medzierky na ulici a na jeho siji vytvaralo malicke cervene fliacky. Presiel si rukou po krku aby pocitil palavu nielen duse ale aj tela. Dlane mal mokre aj napriek absolutnemu pokoju ktory z neho vyzaroval rovnako silno ako svetelna smrt na horizonte. Votrel si dlane do nohavic a pomalicky si suchal akoby sa snazil zbavit vsetkej tej spiny ktoru na prizrak zniesol. Na chvilu sa zastavil, jeho ruky boli suche, usmial sa no v zapeti sa zmracil, jeho dusa bola este stale v slanom naleve slz ktore sa nedali votriet do nohavic. Vo vrecku nahmatal kovove kluce a zacal ich pomaly tahat z vrecka. O par krokov dalej zasuval kov do kovu aby pomali odomkol svoj azyl. 4 steny. Stali presne tak ako predtym, ticho, bez zaujmu. Pocitil hnev, hnev ze mu nedokazu pomoct, ani jeho najvernejsie biele, oddane no bezmocne. Mokrými slanými prstami presiel po chladnom a krasnom skle, otvoril a sledoval ako priezracny obsah oblieva steny maleho poharika a naplna ho svojou silou. Presne taky chcel byt aj on naplneny, niekym. Z maleho dreveneho stolika vytiahol zopar bielych piluliek a hodil ich do pohara. Teraz bol nadherne a dokonale plny presny opak jeho strhanej duse. Vlial cistotu do svojich ust a pocitil ako chladna tekutina obklopuje jeho vnutro. Slnko stmavlo a schladlo,, teraz mal svoj vlastny svet, chladny presne taky akym sa teraz citil. Stud uz bol vo vsetkych jeho koncatinach a jeho sohy slabli, lahol si teda na postel a hladel do prazdna... |
|
1
muclicka 