| Soľ stekala po jeho ostrých lícach a rozrážala horúci vosk rozpálenej sviečky. Plameň uhýbal na všetky strany a utekal pred smrtiacimi kvapkami sĺz rozpúšťajúcich sa vo voskovom jazierku. Slabé svetlo sa odrážalo iba od jeho červených očí a zvýrazňovalo jeho bolesť. Jemne vmáčal ruky do hrejivej tekutiny aby rozohriala jeho podchladené telo a zničenú dušu. V spomienkach sa vracal do čias kedy jeho kosti neobopínala len tenká koža cez ktorú presvitali všetky žili , jediná známka jeho života. Krv mu síce prúdila telom, no srdcom nepretiekla už roky a jediným spoločníkom mu boli jeho vlastné predstavy. Vlasy mu padali do očí a prilíhali mu na jeho zvráskavené upotené čelo. Bolo ťažké odhadnúť jeho vek ale bolo jasné, že minimálne 10 rokov mu pridávajú bolestné spomienky. Prstom krúžil okolo poletujúceho plamienka s očami zabodnutými do svetla pripomínajúc slepca. V tej tichej melanchólii zazvonil zvonček. On naďalej hľadel do ohňa no nepríjemný zvuk nakoniec prerazil jeho ucho a nemotorne vstal zo zaprášenej zeme. Z kľačania mu praskali všetky jeho kosti a so zvukom dosluhujúceho zvončeka vytvárali disharmonickú symfóniu. Jeho chudé telo sa potácalo po izbe, pomaly pridŕžajúc sa steny prešiel na chodbu. Tú osvetľovalo len chabé svetlo z vedľajšej miestnosti. Zvonenie sa neustále energicky plížilo popri stenách a rozklepávalo vychrtlú postavu v tme. Tento zvuk už nepočul roky. Pomaly našľapoval na nemotorné nohy bruškami prstov stále hladiac rozvibrovanú stenu. Napokon jeho ruky skĺzli po drevených dverách a jeho malé sivé prasačie očko nazrelo do skleného kukátka, videl však len tmavú noc. Celou váhou sa rukami opieral o dvere ktoré jemne zapraskali. Chudé prsty obopli kľučku a pomaly zatlačili. Dvere zaškrípali aby odhalili návštevníka. Mužovi v momente ochabli prsty a odpadli z kľučky akoby bola napustená prúdom. Dvere dokorán... (Pokracovanie nabuduce :)) ) |
|
