Dúfam že je to pochopitelné

Pozeral na hodinky bolo presne pol štvtej. Ěšte má 15 minút.Dážd sa rozrážal o tvrdý betón a kamene. Jeho kroky sa niesly v závese miznúcich kvapiek. Krok, krok, krok. Nohy mal tažké a dvíhal ich len z povinnosti, už bolo aj tak po všetkom. Za posledné dni stratil svoj život. Postel v ktorej spával už nebola jeho, cítil na nej všetky tie klamstvá, falošnú lásku a napokon aj hnev. Bol sám, sám ako pred rokmi, všetky jeho túžby a všetky radosti dážď rozmýval na kameňoch jeho žialu. Po vlasoch mu stekala prúdom voda, hlavu mal sklonenú a vedel čo ho čaká. Mal poslednú šancu si to rozmyslieť, zastavil a s prižmúrenými očami hľadel do diaľky cez hustú smršť kvapiek. Z druhej strany vyzeral ako machula, ktorá presne vyjadrovala jeho stav. Niečo bezvýrazné, zronené smutné. Presne tým sa stal. Spomenul si na jej úsmev, pery, prsia, oči. To všetko už patrí druhému, človeku ktorému kedysi dôveroval. On spáva na jeho snehovobielych plachtách, on sleduje jej krásne pohyby, a on sa môže tešiť z jej úsmevu. Jemu zostali už len spomienky, spomienky krásne no boľavé. Taký je život, jeho život, ktorý už stratil zmysel. Kráčal ďalej skrz dážd, bezmyšlienkovite prekračoval prekážky.Betónové obdĺžniky uzavreté dvoma železnými, nekončiacimi pásmi. Prekračoval betón a šiel stále rovno až na kraj sveta. Hlavu opäť sklonil dolu, a vietor nahnal kvapky priamo naň, už mu to nevadilo. Pozrel opať na hodinky, bolo 15:44. Sklonil hlavu, zavrel oči, zastal a na jeho viečka padlo nebezké svetlo, bolo po všetkom.