Hodil do košíka balík cestovín a svižným krokom zamieril priamo k pokladni. Prechádzal jednotlivými regálmi, nevšímajúc si ostatných ľudí. V tom zhone si nevšimol ako takmer vozíkom prevalcoval polovicu nakupujúcich. Mal veľmi zlú náladu a bolo to na ňom vidieť. Tvár mal skrivenú a odrážala hnev. No ak by ste hlbšie nazreli do jeho očí pocítili by ste jeho nekonečnú úzkosť a strach. Jeho hnev bol iba obranou.

Zabrzdil svojho kovového tátoša rovno pri pokladni a nevrlo zaplatil. Hrkotajúce kolečká teraz namierili k jeho autu. Otvoril kufor, naložil nákup, nasadol a naštartoval. Červený Peguot 306 sa vyrútil z parkoviska a vyštartoval smerom von z mesta. Jeho prsty nervózne klopkali po volante a noha kŕčovite stláčala pedál. Kolesá sa krútili neuveriteľnou rýchlosťou. Všetci ľudia naokolo iba nechápavo krútili hlavami. On sa o to ale nezaujímal. Blížil sa koniec mesta a pred autom, všade navôkol, sa rozprestieralo slnečné pole preplietané jemným vetrom. Auto stále zrýchľovalo, a z vonka pripomínalo červený guľový blesk. Jeho noha musela byť už určite tiež celá  červená od toho tlaku. Čim dlhšie išiel tým rýchlejšie. Celá cesta bola iba jeho, nemusel sa o ňu s nikým deliť. Celú jazdu mohol ovládať. Bol to krásny pocit. Vedel, že je to jediné čo ho upokojí. Svojmu životu nevedel rozkázať, autu ÁNO, jeho svet sa mu rozpadal rovno pred očami, všetko sa zmenilo tak rýchlo, nečakane a naraz. Mal strach, strach z budúcnosti, z najbližších dní.

Pomaly  z pod klasov poľa začali vyrastať malé domčeky. Nevedel sa ubrániť novým myšlienkam, bolestným spomienkam. Vedel, že tam nebude, ale dúfal. Jeho malá kvapka nádeje ešte nezomrela a vezme si ju so sebou aj na druhý svet. Nevidel ju už tri dni, tri dni plné hnevu, strachu, a bolesti. Neuveriteľne mu chýbala, no nemohol ju privolať späť.

Stále viac sa ponáral do seba a prestával sledovať cestu. Vošiel do malej útulnej dedinky. Ruky sa mu po volante začali šmýkať, boli celé spotené. Mal strach. Taký ako posledné tri dni. Bol veľmi nervózny, začal spomaľovať. Napokon zastavil pred pekným rodinným domom.  Hľadel naň túžobne, avšak videl, je stále rovnaký. Ako v pondelok, utorok, či stredu. Odvtedy ako odišla.

Bol to nádherný rodinný dom. Biele honosné steny sa týčili z upraveného trávnika, skrývali sa pod škridlovou strechou. Dom vyzeral naozaj skvostne. Vytŕčal z radu ostatných. Každý, kto ju poznal to chápal, bola predsa architekta.

Vystúpil z auta a vtrhol do domu. Dokonca zabudol aj na svoj nákup. Šialene začal pobehovať po celom dome a prezerať všetky miestnosti. Keď sa po 15 minútach konečne unavil,  vošiel do obývačky. Sadol si na čiernu koženú sedačku, vzal do rúk diaľkový ovládač a potichu pustil televízor. Nevnímal program iba hľadel do svojich rúk a rozmýšľal.  Ako vyhrabať svoj život z trosiek?, ako ju získať späť? Pomaly sa začal zosúvať po sedačke až si ľahol. Televízor ešte stále ticho hral, no jeho viečka sa zatvárali. V celej miestnosti bol iba in sám. Studená koža sa lepila na jeho telo. Viečka sa začali hýbať. Na čele sa objavili malé kvapôčky potu a jeho telo sa triaslo. Sníval. Stále ten istý sen. Ako sa rúcal jeho domček z karát, boli sny stále horšie. Temnota ovládla jeho dušu. Telo sa chvelo a sedačka vlhla. Náhle sa ozval príšerný rachot. Spadol. Rýchlo sa zobudil. V svetlomodrých očiach sa odrážal holý strach. Ruky sa mu triasli a pery mal celé rozhryzené. Opatrne sa pozbieral zo zeme. Prežil to už mnohokrát, ale na niečo také sa nedalo zvyknúť. Roztrasený stál uprostred izby a jeho oči hľadeli do prázdna. Hrozivé ticho rozrazilo zvonenie telefónu. Vtieravý zvuk sa dostal do každej škáry a naplnil celú miestnosť. Rozliehal sa po celom dome a pôsobil ako nejaký príživník. On to však nezaregistroval. Stále tam ticho stál, bez slova. Keď konečne zvuk telefónu ustal, akoby ožil. Stuhnuté telo sa pobralo do kuchyne. Z poličky vzal pohár a napustil si doň vodu. Priložil ho k rozhryzeným perám a pil. Rýchlo, ako nikdy predtým. Nedokázal sa nabažiť obyčajnej vody. Keď dokončil svoj malý rituál, zamieril smerom k dreveným schodom. Viedli na povalu. Jediná miestnosť, ktorá nevyzerala ako z rozprávky. Bola tmavá, a pochmúrna. On sem  však chodil veľmi rád. Dokázal sa tu najlepšie odreagovať a zabudnúť na svoje starosti. Ako teraz, bolo to práve, čo potreboval. Vošiel opatrne dnu a chvíľu si musel zvykať na tmu. Po tom ako sa mu zreničky roztiahli, trochu sa poobzeral. Ako vždy, pomyslel si. Samé haraburdy, neporiadok. Tu videl, že sem ona nechodievala. Prstami prechádzal po zaprášených poličkách. Fúkol do prachu a silno si odkašlal. Z poličky vytiahol malý hlavolam. Potom jeho pohľad  zamieril k starej pohovke. Bola už celá rozheganá a zničená, no aj tak túžil iba po tom sadnúť si do nej. Pod jeho váhou v nej niečo zapraskalo ale nevšimol si to. V rukách tuho stískal svoj malý kovový hlavolam. Preplietal prstami a snažil sa rozlúštiť jeho tajomstvo. Už sa mu to podarilo mnohokrát, ale potreboval sa trochu upokojiť. Z podlažia sa opäť ozval tlmený zvuk telefónu. Tentoraz ho zaujal ešte menej ako pred chvíľkou. Jeho myseľ sa venovala len jedinej veci. Chladný kov sa stal prioritou jeho života. Už nechcel myslieť na bolesť. Chcel žiť iba pre túto jedinú chvíľu, pre tento jedinečný okamih. Po pár minútach to prišlo. Šikovné ruky a hlava rozlúštili to tajomstvo. Na jeho tvári sa na sekundu objavil malý úsmev. No hneď na to prišla realita. Jeho život už opäť nemá zmysel. Zabudol na svet iba na chvíľu, a opäť je všetko späť.

Krásny okamih rozfúkala bolesť . Bledá ruka, priletela k srdu. Pichanie silnelo. Ostrý šíp akoby prebodol jeho šťastie. Bolesť už bola neznesiteľná. Pred očami sa mu zjavila tma. Hrudník prestával klesať a stúpať srdce prestávalo biť. Zem sa pod ním strácala. Bolesť ustupovala, už necítil nič. Povala zacítila ticho. Už nič ho neničilo. Srdce prestalo biť.  Vykúpenie prichádzalo. Také jednoduché, také prosté. Už nebude cítiť bolesť, strach, úzkosť iba pokoj, večný pokoj. Možno...