-29.-

 I. časť

„Je presne 26. apríla 2004, keď sa moje ruky trasú pri písaní týchto stránok. Pero s obavami behá po papieri a atrament sa rozpíja presne tak ako sa zväčšuje môj strach z najbližších dní. Strach...Práve ten je mojím spoločníkom už príliš dlhú dobu. Celú večnosť som sa rozhodoval či dať svoj príbeh na papier alebo nie. Doteraz som ho nikomu neprezradil a ani sám nechápem prečo. Asi som si nechcel priznať možnosť že som sa pomiatol. Som teda blázon ? Nechám rozhodnutie na vás, človeka ktorý našiel môj príbeh. Príbeh ktorý sa stal pred rokom... ”

       Crrrrrrn...Chrapľavý zvuk dosluhujúceho školského zvončeka bol pre nás ako rozhrešenie. Už dva roky na tejto škole určovala našu náladu práve táto malá kovová drnčiaca vecička. V triede zahrmotali na odvetu kovové stoličky a už nás nebolo. Posledné učiteľove slová počulo iba ak 6 pochmúrnych stien. Rozutekali sme sa k šatniam. Drôtené dvere boli akousi modlou ku ktorej sme sa chodili klaňať deň čo deň aby nás oslobodila od príšerných múk , ktoré sa odohrávali za múrmi tejto školy.

„ V tom čase som naozaj takto videl svoj študentský život. Dnes po príšerných skúsenostiach ho beriem ako najkrajšiu vec na Zemi a ďakujem za každú chvíľu prežitú za lavicami ”.

Všetci sa snažili dostať do šatne a dodnes je pre mňa záhadou ako sa nám to vždy podarilo. Malá šatňa praskala vo švíkoch a málokto si neodniesol malý modrý boľavý suvenír.

Všetci sme sa tlačili a snažili dostať k svojim veciam. Niekedy trvalo hodnú chvíľu kým sme sa dostatočne nabažili drôtenej klietky a nechali priestor aj ostatným. Postupne sa však šatňa začala vyprázdňovať a nastal tradičný hluk na chodbách: „Ideš dnes na pivo? ” ,  „Do ktorej krčmy ideme? ” , „Nie ja sa musím učiť” , „Ty ****!”.

„ Ja som sa nikdy nepridal. Pýtate sa prečo? Hm. neholdoval som alkoholu, cigaretám a ani som nebol nijaký bifloš. Nepatril som do žiadnej skupiny, bol som tak trocha outsider, ktorého nikto nechápal... ”

Odišli. Nik neostal v škole a ja, ako zvyčajne som zostal posledný. Pomaly som si obul svoje botasky obliekol čierny kabát, zamkol šatňu a vyšiel zo školy. Zostal som zarazený, vonku bola príšerná zima a to bol už predsa 27. máj! Triasol som sa od zimy vo svojej tenkej bunde a v duchu nadával na tých prekliatych meteorológov, ktorý predpovedali na dnes krásne počasie. Moje hĺbavé myšlienky zrazu prerušilo drnčanie električky. Bezhlavo som začal utekať za električkou aby som ju stihol. Dvere sa vŕzgavo roztvorili a ja som udychčane nastúpil. Bolo v nej nezvyčajne málo ľudí tak som sa posadil na vyhrievané sedadlo. Nikdy som si nemyslel, že by mohlo byť v električke tak príjemne. Spoza skla to vonku vyzeralo na nádhernú idilku no v skutočnosti to bolo inak.

„ Tento rok som nikomu nič nekúpil, po tom čo sa stalo som jednoducho nemohol. Vždy keď idem okolo nejakého darčekového obchodu obleje ma studený pot, spomalí sa mi dych a zmocní sa ma panika... ”

Budovy sa strácali za oknom električky a ja som rozmýšľal  kde vlastne vystúpim. Vôbec sa mi nechcelo ísť do tej príšernej zimy, ale čo človek neurobí pre sestru? Musel som jej kúpiť darček. Na druhý deň mala narodeniny. A ja som ešte nemal ani len vybraný darček. Rozhodol som sa prevážať v električke kým ma niečo nenapadne. Zrazu však električka zastala, všetci ľudia mysleli na to isté. Len nech nás nevyhodia do tej zimy. Hneď na to prišiel vodič aby nám oznámil, že sa električka pokazila. Skvelý deň, pomyslel som si. A tak sme všetci vystúpili z električky. Pre mňa to bolo tak trochu šťastie, keďže nás vykopli práve v obchodnej štvrti.

„ Odkedy sa to stalo som neprečítal ani jednu knihu. Tie stránky, plné pravdy, zla, nenávisti som už nemohol stráviť. Celé to bolo pre mňa príliš ťažké. Môj priemer v škole sa oveľa zhoršil keďže som sa bál vziať do rúk akúkoľvek knihu, okrem jednej... ”

Pomaly, s hlavou v oblakoch som sa prechádzal po ulici. Ruky som mal celé omrznuté a preto som vošiel do akéhokoľvek obchodu , len aby som sa zohrial. Všetky obchody prekypovali akciami, hlučnou hudbou aby Vás prinútili kúpiť čokoľvek. Po hodinách prechádzok mi začali pomaly, ale iste tŕpnuť nohy a rozhodol som sa kúpiť čokoľvek len aby som bol už doma v teple. Ale keď som sa prebral z myšlienok môj sen o rýchlom návrate domov sa rozplynul.  Ocitol som sa v neznámej ulici. Príliš som sa ponoril do svojho sveta a ani som nerozmýšľal kadiaľ idem. Cítil som beznádej. Ťažko som si mohol dopustiť že som sa stratil. Nikdy predtým sa mi nič takéto nestalo. Rozmýšľať tak tuho, aby som zišiel z cesty? To nie je ani možné pomyslel som si. A teraz, teraz ma len obklopovali dva rady rozpadávajúcich sa domov v ktorých nik nežil. Obrovské monštrá na mňa tupo zízali a snažili sa ma zmiasť. Kamenné múry starých čias rozhodovali o mojom osude. Po chvíľach váhania som však napokon vykročil, netušil som či správnym smerom ale vykročil. Mal som strach ako nikdy predtým, na celej dlhej úzkej temnej ulici nebolo živej duše, ktorej by som sa spýtal na cestu. Pomalou chôdzou som vchádzal do neznáma. Mačacie hlavy zachytávali moje neisté kroky a ozývajúce sa naokolo. Čím ďalej som kráčal, tým viac som tušil že idem nesprávnym smerom. O chvíľu sa mi to potvrdilo.

„ Nikdy nemôžem byť sám, snažím sa tomu vyhýbať aj keď to nie je vždy možné. Bojím sa samoty natoľko že ma nemôže budiť budík, mám strach že keď ráno vstanem nebude nikto pri mne. Preto ma vždy budí niekto z rodiny. Už sa mi to nikdy nesmie stať znova... ”

Slepá ulička, cesta ďalej nepokračovala. Už som sa chcel otočiť a vydať sa druhou stranou ale niečo vzbudilo moju pozornosť. Na konci ulice bol chátrajúci murovaný domček a na skle nalepený nápis: KNIŽNICA-ANTIKVARIÁT. Váhal som či pôjdem bližšie, presvedčil ma až pohľad na hodinky.  Už nestihnem kúpiť darček. Tých pár sekúnd cesty smerom k domčeku som sa snažil presvedčiť sám seba, že moje rozhodnutie je správne. Avšak v úplnej hĺbke duše som dúfal, že bude zatvorené. Pomaly som položil ruku na starodávnu kľuku zo studenej ocele a zatlačil. Dvere sa s vrzgotom otvorili. Vstúpil som dnu a musel chvíľu počkať, kým si moje oči zvyknú na šero. Vo vnútri bolo hrobové ticho, a nikoho nebolo vidieť. Neisto som za sebou zatvoril dvere, spoza ktorých do miestnosti vnikal lúč svetla. Domček bol zariadený pomerne stroho ak nerátam hromadu kníh. Staré drevené regály sa prehýbali pod ťažkou váhou, ošúchaný pult hľadel na zákazníkov, príšerná vôňa sviečok zaváňala naoko. Celé prostredie bolo tajomne pochmúrne, na knihách boli centimetrové vrstvy prachu akoby tu už roky nik nebol. Chýbal už iba cvengot zvonkohry, ktorý by doplnil hororovú atmosféru. Prechádzal som medzi poličkami a obdivoval nádherné knihy neznámych názvov. Zrazu som zacítil za sebou človeka, trochu som sa preľakol keď sa ozval : „Budete si želať pane?” celý roztrasený som sa zmohol iba na „Llleen ssa ppozerám” mohlo to vyznieť dosť komicky no na jeho tvári sa úsmev neobjavil. Vysoký štíhli, postarší muž odkráčal napäť dozadu odkiaľ prišiel. Zastrel za sebou záves a nechal ma v miestnosti samého. Len ja a knihy. Opäť som pozrel na hodinky a zistil som že všetky obchody sú už zatvorené. Dostal som teda šialený nápad, kúpim niečo tu. Podrobnejšie som poprezeral police zapadnuté prachom. Prstami som prechádzal po knihách a hľadal tú pravú. V hlave mi bubnovali slová Ona zbožňuje knihy určite sa poteší. Postupne som začal spomaľovať, našiel som tú pravú.

II. časť

„ Nenávidím amulety. Tie ligotajúce sa vecičky visiace na šnúrke vyžarujúce energiu. Či už dobrú alebo zlú. Nikdy neviete, čo od nich môžete čakať. Mňa jeden takmer pripravil o život...”

Vyšiel som z obchodu a snažil sa nemyslieť na to čo sa v ňom odohralo. V batohu som mal ťažký náklad, ktorý sťažoval moju cestu domov. Jediné čo ma držalo na nohách bol zvláštny pocit tepla. Už som necítil chlad a aj temná ulica mi pripadala prítulnejšia. Začalo sa však stmievať. Pridal som teda do kroku, presne opačným smerom akým som sem prišiel. Temné budovy sa strácali v tajomnom šere, čo ma nezvyčajne ukľudňovalo. O pár minút som zazrel svetlo pouličných lámp na obchodnej štvrti. Oblial ma pocit šťastia, ktorý som si vychutnával pár minút obdivovaním večernej Bratislavy. Hneď na to som si však uvedomil, že sa už viac nesmiem zdržovať a vybral som sa na medzimestský autobus. Užíval som si príjemnú prechádzku historickým centrom ako nikdy predtým. Z okolitých múrov na mňa sálala pozitívna energia a vôbec som nepomyslel na temnú uličku. Nádherné starodávne domy sa týčili ako rytieri chrániaci mesto. Kamenné múry obrastené brečtanom lemovali zrekonštruované chodníky. Celú cestu som iba otáčal hlavu z jednej strany na druhú. Zrazu začalo spomedzi múrov vykukovať niečo čo tam nepatrilo. „Bratislavský mrakodrap” charakterizujúci autobusovú stanicu. Ťarbavými pohybmi som sa pomaly dotackal až k budove nástupíšť . Sadol som si na rozheganú lavičku a netrpezlivo ťapkal nohou o podlahu. Môj autobus mal prísť až o 15 minút. Tak som rozopol svoj batoh a vybral ťažký dar pre sestru. Musím kúpiť ešte baliaci papier a bude to dokonalé. Potešil som sa a ústa sa mi skrivili do nepodareného úsmevu. Začal som si prezerať nádhernú knihu viazanú v koži. Vyzerala naozaj veľmi stará. Na mierne zošúchanej bordovej obálke bol ozdobným písmom namaľovaný názov RÁD NOCI. Avšak najzaujímavejší bol amulet v tvare slnka zapustený priamo do obalu knihy. Strieborný lesklý kov odrážal lúče svetla v miestnosti.

Opäť som pozrel na hodinky pobalil si svoje veci a utekal na zastávku. O tri minúty mi odchádza autobus. Udychčaný som pribehol na nástupište a zaradil sa na koniec. Ľudia okolo mňa drkotali zubami no mne bolo stále príjemne teplo. O pár minút už prišiel autobus. Všetci sme doň nastúpili a ja som si sadol úplne dozadu. Pozrel som von oknom ale nebolo už nič vidieť, vonku bola úplná tma. Pre boha prídem domov až okolo 9. A trápilo ma ako budem musieť znova počúvať otrepané kázne rodičov. Už sa mi ani nechcelo ísť domov. Pohodlne som si sedel vo vyhriatom autobuse a to mi stačilo. Začínal som byť ospalý a viečka mi klesali čoraz nižšie a nižšie až som napokon tuho zaspal.

„ Vždy, keď som sa ráno zobudil nepamätal som si svoje sny. Vtedy tomu bolo inak. Hovorí sa že to čo sa vedome snažíte potlačiť sa vám vráti v snoch. Do toho okamihu som tomu neveril... ”

-Prstami som prechádzal po knihách a hľadal tú pravú. Prsty som mal celé špinavé od hustého prachu, ktorý sa tu musel usádzať roky. Všetky knihy mi pripadali úplne rovnaké hrubé, šedé a ťažké. Takto som prešiel mnoho tuctových poličiek a ani jedna z nich ma neoslovila. Napokon sa mi prst, akosi sám od seba zastavil na jednej knihe. Opatrne som ju vytiahol. Bola veľmi stará. Bordová, s koženým obalom a nádherným amuletom vpusteným priamo do vnútra .Amulet mesiaca sa nádherne leskol pri svetle sviečok. Mal som chuť vytrhnúť ho z knihy a utekať preč.  Krásna kniha pomyslel som si. Bude to nádherný dar. ONA ZBOŽNUJE KNIHY URČITE SA POTEŠÍ začalo mi bubnovať v hlave. Hlas čoraz viac silnel a hlava mi išla prasknúť. Prudko som ňou zatriasol a hlas zmizol. Opäť som pozrel na knihu, RAD DNA, veľmi zaujímavý názov pomyslel som si. Začal som hľadať jej autora ale bolo to márne. Tak som ju otvoril a začal opatrne listovať. Celá kniha bola preplnená zaklínadlami a náčrtmi. Nechápal som vôbec obsah knihy no aj tak ma veľmi zaujala. Prezeral som stránky ďalej až som prišiel k jednej veľmi zaujímavej skici. Názov skice bol NEPRIATEĽ. Na papieri bola nakreslená postava podobná ľudskej. Mala zašité oči, vyholenú podlhovastú tvár akoby bez nosa s dlhým jazykom. Kresba ma dosť vyľakala, ale nie tak ako chladný hlas za mojim chrbtom, cítil som studený dych na mojom krku, úplne som skamenel. Hlas dookola opakoval „Tú nie, to nie je tá správna.” Začínal som mať pocit akoby som sa pomiatol. A potom nastalo opäť to búšenie v hlave ONA ZBOŽNUJE KNIHY URČITE SA POTEŠÍ. Keď hluk doznel. Ruky mi zapleskli knihu a surovo ju strčili medzi ostatné. Potom mi prst znova dopadol na regál a začal stierať prach z ošúchaných kníh.  O niekoľko poličiek ďalej sa zastavil. Bolo to ako by ma viedol niekto iný.  Krk mi  zasa schladol a dostavil sa aj známi hlas „Túto!.” Rozkázal trocha podráždeným tónom. Ja som len, ako na povel, vytiahol knihu. Bola presne taká ako tá pred tým len s amuletom slnka a s názvom RÁD NOCI.  Vtom sa zozadu ozvalo „Budete si želať pane?.” A ja som iným hlasom povedal „Túto!.” Postarší pán sa na mňa preľakane pozrel. „Ttak ppoďtte k pulltu prosimm” trasľavým hlasom sa vykoktal  a niečo vo mne sa úlisne usmialo.  Obaja sme stáli na druhej strane pultu, podal som mu peniaze a on si ich trochu neochotne vzal. Pohŕdavo som naňho hľadel  a pomaly som odkráčal von za cvengotu zvonkohry.-

„ Existuje boh? Je jedna z otázok ktorá trápi ľudstvo už od nepamäti. Ani po mojich skúsenostiach nemám právo na ňu odpovedať., ale môžem na sto percent povedať že okrem nás tu NIEČO je...”

Zobudil som sa celý udychčaný a rozvalený na sedačke autobusu. Po tvári mi stekali kvapky potu a po chrbte mi behali zimomriavky. Začal som nahmatávať v tme svoju tašku, rozopínať netrpezlivo zips, no v tom autobus zabrzdil všetko som nahádzal naspäť a opatrne sa postavil a vybehol von z autobusu. Námestie bolo zahalené závojom noci. Príšerná atmosféra na rozoberanie môjho sna. V hlave sa mi vynáralo tisíce otázok no ani jedna odpoveď. Ako som si mohol zmeniť spomienky? Vedel som, že skutočnou realitou bol môj sen. To čo sa v ňom stalo je to pravé. Ale ako potom vysvetlím všetko ostatné? Snívam aj teraz? Podobne som rozmýšľal celú cestu domov. Musel som vyzerať príšerne, zblednutá tvár, vypúlené oči a zošedivené vlasy. No nikto z rodiny si môj stav ani len nevšimol. Bolo mi to veľmi podozrivé, keďže mama sa ma vždy na všetko pýta. Ani ich len nezaujímalo prečo som prišiel tak neskoro domov. A v podstate ani mňa nemal som ani náladu ani silu sa tým zaoberať. Celkom som zabudol na svoje pomiešané myšlienky. Zatvoril som sa na 5 minút do kúpeľne prezliekol a hodil sa do postele. Noc bola príšerne dlhá, neustále som sa budil a prehadzoval. Okrem toho som znovu pociťoval ten tajomný chlad. Nie nebola to zima ale niečo zvláštne, neidentifikovateľné. Takto to pokračovalo takmer celú noc. Pár hodín pred vstávaním to však prestalo. Prišiel na mňa tradičný tvrdý spánok, ktorý som si výdatne vychutnal.

Bzzzzzzz. Zobudil ma príšerný zvuk starého budíka. Bolo to trochu nezvyčajné, keďže obyčajne budí ráno mama. Kým sa mi rozlepili oči sa mi podarilo vstať a dotackať sa do kúpelne. Vyšiel som už prebratý. A len teraz ma začalo zaujímať , kde sú ostatní .Začal som vykrikovať po byte mená všetkých členov rodiny no nik sa neozval. Vbehol som sestre do izby no jej posteľ bola prázdna a ustlatá. Hneď som vedel, že tu niečo nehrá. Okrem toho dnes mala odísť neskôr z domu ako ja. Vbehol som do spálne k oknu a hľadal auto. Ale už bolo preč. Žeby všetci odišli a ani sa neozvali. Nevadí povedal som si a pripravil som sa do školy. Najedol som sa, obliekol, zbalil si veci. Ostalo mi ešte trocha času tak som si ľahol na posteľ a vzal do rúk ťažkú knihu zo včera. Opäť som ju letmo prelistoval a trochu si v nej aj začítal. Zostal som zhrozený.

„ Kedysi som sa bál pozerať horory. Ale dnes to už pre mňa nie je žiaden problém. Nič presa nemôže byť horšie ako to čo som zažil na vlastnú kožu. Ak však niekto povie: Toto je dobrá blbosť to sa predsa nemôže stať, Zapichnem oči do zeme a zahryznem si do jazyka... ”

Zamkol som dvere a zbehol po schodok. Rozhodol som sa že zabudnem na včerajšok a budem myslieť len na dobré veci. Cestou na zastávku som nestretol ani človiečika. Prišiel som na zastávku a nik tam nebol. Žeby štátny sviatok? Oprel som sa o tabulu a nechtiac som strhol cestovný poriadok. Príliš som sa tým nezaoberal a iba ticho čakal na autobus. Začul som kroky. Pomaly sa blížil ku mne. Neotočil som sa. Boli čoraz bližšie .Boli dvaja niečo si rozprávali no nerozumel som im. Bolo to ako by cudzím jazykom. Zrazu zastali na celom námestí sme boli zrejme iba my . Stále som sa neotáčal ani neviem prečo, asi som sa bál, bál chladu na mojom krku. Ticho sme všetci traja stáli a čakali čo sa stane. Oni to vedeli. Auuu pocítil som príšernú bolesť v hlave. A ešte raz. Padol som na zem a nevládal sa ani nepohnúť. Zrak sa mi pomaly zahmlieval. Videl som iba nohy kráčajúce okolo mňa. Už som ani nevnímal, zrazu ma zodvihli , nemohol som sa brániť. Začali ma ťahať. Myslel som len na jediné  nesmiem stratiť vedomie, nesmiem stratiť...

III. časť

Príšerne ma bolela hlava, a oči ma pálili akoby boli v plameňoch. Na celom tele som však cítil príšerný mŕtvolný chlad. Pomaly som roztvoril oči a začal zaostrovať zrak. Porozhliadal som sa naokolo. Rozmazane som videl tmavé podzemie pripomínajúce vezenie. Cítil som akoby moje hodiny života pomaly dotikávali .Ležal som na studenej popraskanej zemi. Vyhĺbená diera do skaly bola uzavretá drevenými kolmi, mrežami. Zavreli ma do vezenia. Nevraživé podzemie zízalo na svojho nového návštevníka. Nevládal som sa pohnúť, nohy som mal celé zodraté od ťahania po zemi. Mal som konečne príležitosť ujasniť si udalosti posledných hodín. Posledná spomienka ma priviedla domov k tajomnej knihe:

Vytiahol som ju spod postele a spozoroval niečo zvláštne, amulet zmenil farbu. Teraz žiaril sýtym  zlatým odtieňom. Obrátil som knihu a amulet vypadol, nevenoval som tomu pozornosť otvoril som obálku, a začal čítať.

-Strana 1-

Amulet stráži rovnováhu,

Aj porušený zákon,

Tak nám pána dali k ľadu,

Osud náš v ruke má medailón,

My pomstiť chceme národ svoj

Nech získa zašlú slávu

Jeden dátum pomôž nám v ňom

Vzkriesiť hrdosť rádu.

-Strana 5-

...Vraj sme porušili zákon. Vraveli.

Začali sme vraždiť. Bolo to úžasné. Naháňať tých úbožiakov, ktorí sa báli tmy. Cítiť ich strach, ktorý nám dával silu. Chceli sme ich všetkých, všetky tie naivné duše.

Náš pán dostal skvelý nápad. Ovládnuť všetok čas. Rád noci bol dosť silný aby nastolil večnú tmu.

Všetok čas iba pre nás. A čo ľudia? Tí si nezaslúžia žiť.

Stačilo by tak málo...

-Strana 28-

Skica s názvom NEPRIATEL

Na obrázku bol trochu nepodarene vykreslený človek. Hrbil sa a v tváril mal príšerný strach.

-Strana 56-

...Vojna sa začala. Vyhrávame. Aj keď ešte denné boje nahrávajú nepriateľovi už onedlho sa to zmení. Všetko záleží len na ňom...

-Strana 152-

...Víťazovo je na dosah. Trofej je naša, a už onedlho bude aj všetok čas náš.

Veľa nás v boji padlo ale ešte viac nás z neho vyšlo ako víťazi. Už je to iba otázka času. Bojiská sa začínajú vyprázdňovať, pretože je takmer rozhodnuté...

-Strana 580-

...Oklamali nás. Abbadon nás dostal. Vládca ludí potupil našu rasu. Boj sa skončil budeme zavrhnutý za naše činy a už nikdy nebudeme slobodne chodiť po tejto Zemi.

Abbadon nám odobral amulet mesiaca a zničil jeho energiu, ktorú vložil do amuletu slnka. Náš pán, Mael bol navždy odsúdený na život v ľadovej hore. Navždy sme potupený...

-Strana 633-

...Pomstíme sa, nezmierime sa s našim trpkým osudom. Oslobodíme Maela. Náš ľud opäť získa zašlú slávu a podrobíme si tých úbožiakov...

Rozpamätanie bolo bolestné,  hlava mi búšila na plné obrátky, jediné po čom som túžil bolo dostať sa odtiaľto čo najskôr preč. Pokúsil som sa opatrne vstať no moje boľavé nohy ma neposlúchli a klesol som späť   k zemi. Začul som hlasy. Neznáma reč ktorú som už raz počul. Približovali sa k mojej cele. Oči som si prikryl rukou a tváril sa, že som ešte stále v bezvedomý. Prešli okolo mňa dve bytosti, ktoré som zazrel v knihe RÁD DŇA a so sebou ťahali človeka oblečeného iba v plátenom habite. Môj strach začal gradovať. Snažil som sa nepanikáriť a sústrediť sa iba na jediné, čo najrýchlejšie sa odtiaľto dostať.      

Pozrel som na svoje nohy a začal pomaly vstávať. Podarilo sa. Pálili ma, ale snažil som si to nevšímať. Skúmal som drevené koly, boli na riedko nastrkané do  zeme. Prišiel som k nim a snažil sa cez ne pretlačiť. Išlo to ťažko, ale podarilo sa. Bol som taký šťastný, že som taký chudý. Ocitol som sa na dlhej podzemnej ceste.

Rozbehol som sa. Netušil som kam, len preč odtiaľto. Nohy sa mi stále podlamovali ale pud sebazáchovy ma tlačil stále dopredu. O niekoľko minút som pribehol ku točivým kamenným schodom. Nezaváhal som a vybehol po nich hore. Na ich konci boli dvere. Môj rozum sa na chvíľu zastavil. Otvoriť, neotvoriť? Čo ak sú za nimi Oni, a chytia ma? Nemal som inú možnosť. Oprel som sa do malých drevených dvier, ktoré s vrzgotom povolili. Vošiel som do obrovskej podlhovastej miestnosti s pevnými pravidelnými gotickými tvarmi. Keby som nebojoval o život povedal by som, že je to nádherné. Monumentálna stavba akú som ešte nevidel. Pompézne hrubé múry, stĺpy týčiace sa až do neba, a vykladaná historická dlažba. Pomaly som sa prechádzal popri stene , moje kroky sa hlučne ozývali po celej miestnosti. Úplne som zabudol, že si zachraňujem život. Prišiel som k ďalším dverám, tentoraz ťažkým a kovovým. Prekročil som prah, a výhľad mi zacláňal bordový záves. Odhrnul som ho a sánka mi padla skoro až na zem.

„ Púšťame do vesmíru tisíce rôznych družíc na výskum iných galaxií. Prečo to robíme, keď ešte nemáme preskúmanú vlastnú planétu. Najskôr by sme mali odhaliť všetky tajomstvá domova, aby sme raz nezostali veľmi prekvapení...   ”

Uprostred ďalšej monumentálnej miestnosti, tento krát kruhovej, stál kamenný podstavec. Na podstavci bol položený obrovský kus okresaného ľadu. Z veľkej diaľky som veľa nezazrel, nabral som trocha odvahy a podišiel bližšie. Obzrel som si ľadovú kryhu a marilo sa mi, že v nej vidím zmrazenú bytosť. Cez hrubý ľad sa však nedalo určiť , kto alebo čo predo mnou stojí. Sklopil som zrak smerom k podstavcu a zadíval sa na nápis MAEL a pod ním ešte dve skupiny znakov ktoré som nepoznal. Boli to zrejme dve slová, podľa mňa Náš pán. Na chvíľu vytratená hrôza sa začala vracať. Toto všetko potvrdzuje slová v knihe. Nemal som čas na rozmýšľanie, a všimol som si že na ľade sa začali lesknúť kvapky vody. Rezko stekali dolu, a mňa začalo páliť stehno. Načrel som do vrecka a vytiahol amulet. Ani si nespomínam, kedy som si ho doň vložil.

Strhol som sa. Dvere na druhej strane miestnosti sa začali pomaly otvárať. Spamätal som sa a vzal nohy na plecia. Beh mi robil veľké problémy , ale išlo o život. Schoval som sa za bordový záves a opatrne vykúkal, a sledoval situáciu.

Do miestnosti vstúpili štyria slepí strážcovia. Rozostavili sa okolo podstavca a čakali, kým ďalší dvaja dovedú ľudí. Všetci ľudia boli odetí vo volných plátených šatách , iba prehodených cez plecia. Každý do jedného mal zastretý, neprítomný výraz, akoby boli očarovaní. Na zvláštny pokyn strážcov, ľudia zdvihli ruky , ako pri námesačníctve a ticho stáli a pozerali na ľad. Po dlhšej dobe sa na ľade objavili kvapôčky vody ako keď som zacítil pálenie v stehne. Po objavení prvých kvapiek však začali ľudia pomaly odpadávať.  Strážcovia usúdili ,že stačilo a poodnášali ich z miestnosti. Skamenený hrôzou som iba stál a hľadel do prázdna nezmohol som sa vôbec na žiaden čin. O niekoľko minút znova prišli strážcovia a noví otroci a situácia sa opakovala: námesačné ruky, kvapky, odpadávanie.  Tento rituál som zažil niekoľko krát, kým som sa vzchopil. Vyčkal som správnu chvíľu , keď sa všetci vytratili z miestnosti. A uchýlil som sa k posledným tretím dverám miestnosti v nádeji,  že sa skončí tento zlý sen. No nestalo sa tak.

Dva rady lavíc, stolík na prednášanie ako v kostole a svetlo dopadajúce na pergameny položené na stolci. To ma čakalo za týmito dverami. Neodolal som pokušenie a sadol som si do lavice v druhom rade. Nohy som mal celé opuchnuté. Cítil som, akoby mi ich rozožierala kyselina, a obdivoval som sám seba, ako som mohol v takomto stave dôjsť až takto ďaleko. Celý priestor mi veľmi pripomínal kostol. Ešte posledný krát som sa pokúsil ponamáhať svoje nohy a postaviť sa na ne. Prišiel som k pergamenom na stole vzal jeden do ruky a začal letmo čítať.

-...Prišli sme na spôsob ako obnoviť svoje sily. Našli sme telo nášho pána, ktoré môže vzkriesiť iba obeta smrteľníkov.  Vytesali sme Maela z ľadovej hory a priviezli do chrámu skazy.  Pomocou ľudí obnovíme náš rád a získame to čo sa nám pred tisícročiami  uniklo. Bude trvať dlho kým roztopíme zakliaty ľad, ale ak nájdeme amulet slnka bude náš vzostup rýchly a tvrdý.

Vybrali sme jeden deň v roku, kedy ovládneme ľudské zmysle a privedieme ich sem do chrámu. Nezabijeme ich , ale len preto, že ich budeme stále potrebovať. Hľadajme teda obety ale hlavne amulet...-

Už som to ďalej nemohol psychicky znášať. Môj pohľad zablúdil k oknu. Ťarbavo som pribehol k nemu a vyštveral sa naň. Stál som pred osudnou otázkou. Skočiť? Netušil som ako môžem byť vysoko, vonku bola čierna tma, a zašpinené okno aj tak neprepúšťalo svetlo.

Skočil som.

Okno sa s obrovským rachotom rozbilo na milión kúskov, ktoré padali dolu čierňavou spolu so mnou. Neviem ako dlho som padal. Muselo to byť celú večnosť.

Padal, padal, a padal.

„ To bola posledná spomienka môjho príbehu. Na druhý deň som sa prebral doma v posteli. Myslel som si, že to bol iba zlý sen, pokiaľ som neodhrnul perinu z nôh. Na hlbokých škrabancoch sa začali vytvárať chrasty. Každému som povedal, že som spadol z bicykla. Najskôr som sa obviňoval z toho že v nejakom pobláznení som si bolesť spôsobil sám ale presvedčil ma o opaku odtrhnutý cestovný poriadok na zastávke. Tieto dôkazy mi dokonale stačili aby som ja svojmu príbehu uveril. Nikto iný však takýto problém s 29. májom nemal. Všetci si presne pamätali čo robili.

Teraz sedím pri stole a preciťujem strašné muky spred roka. Držím v ruke medailón ktorý opäť začína žiariť zlatou farbou. O tri dni sa to zopakuje znova...

My pomstiť chceme národ svoj

Nech získa zašlú slávu

Jeden dátum pomôže nám v ňom

Vzkriesiť hrdosť rádu

Hmmm jeden dátum pomôže nám v ňom. Neviem koľkokrát sa tento príbeh už zopakoval a už vôbec nechcem vedieť koľko krát sa zopakuje. Viem len jedno, ak všetko bola realita, ON SA VRÁTI...