Nemáme normálnu rodinu 

 Ja a môj brat Kubo nemáme normálnu rodinu. V každej normálnej rodine sa totiž mama stará o svoje deti, prenasleduje ich, keď si neumývajú ruky a nečistia zuby, a pripravuje im raňajky, ktoré sa dajú jesť. Otcovia kontrolujú žiacke knižky, pijú pivo a chodia na futbal. Babky zavárajú, spievajú a dedkovia hrajú šach.

 Našu rodinu musela niekedy v praveku postihnúť nejaká duševná pohroma. Keby rozdávali medailu za inakosť, mali by sme ju v nadživotnej veľkosti vyvesenú nad vchodom, lebo: moja mama každé ráno cvičí päť Tibeťanov, ukazuje nám strašné obrázky bacilov, ktoré sa do nás nasťahujú, keď si nebudeme umývať ruky a nekontroluje nás, či si čistíme zuby, iba nám povie, aby sme si odkladali do prasaťa na zubára. K tomu všetkému nám nevarí normálne raňajky, ale predloží pred nás hnusnú kašu. Vraj cereálie s jogurtom a ovocím. Žiadne rožky s maslom a salámou, žiadnu praženicu. Ocino nám raz za mesiac povie, že sa učíme pre seba a keď sa nám nechce, aby sme zasignalizovali, vybaví u smetiarov zaúčaciu brigádu. Babka sa často hrá na Sherlocka Holmesa a dedko nám rozpráva historky, po ktorých nemôžeme večer s Kubom zaspať. Okrem toho sú v našej rodine štyri psy. Je toto všetko normálne?