Až raz prídeš ako predtým, smútkom šťastia zvlažená
Až ťa v moju náruč zovriem, podlomia sa kolená.
Keď sa osud, večný klamár, rozliať šťastie rozhodne
v tvojich očkách ako predtým rozhoria sa pochodne.

Padneš v náruč, kľúčik v ruke, čo záhradu otvára,
v ktorej viera, láska, nádej uchránená zostáva.
V tej záhrade z lúčnych kvetov, divé včely tvoria med.
Sladšie sú len tvoje pery, čo uhasia môj večný smäd.

Po ceste prašnej z kopcov prídeš, vôňou diaľok znavená,
no na tvári stále úsmev, čo všetko pre mňa znamená.
Na oblohe stovky vtákov chystajú svoj južný let,
a v treskúcej večnej zime si jediný môj jarný kvet.

Každý večer u nás láska, líha ku nám do perín,
ráno budí bozkom letmým s chuťou ako od malín.
Cez deň svetom prevádza ma, vedie smerom neznámym,
v istotu len jednu verím, že v ňom sa s tebou nestratím.

Len v záhrade, uzamknutej na sto sľubov, bozkov, sĺz,
večnú našu lásku stretnem, spečatenú kráľom sŕdc.
Vietor spieva, sneh ma hladí, srdce topí v oku ľad,
anjel stráži, ruka zviera... uveríš že mám ťa rád?