Dílo #30692
Autor:johny45
Druh: Tvorba
Kategorie:Próza/Povídka
Zóna:Jasoň
Datum publikace:07.09.2006 10:31
Počet návštěv:1256
Počet názorů:9
Hodnocení:6 1 1
Patří do archívu:<Soukromý> MAjKA: mne

Prolog

Jeden večer si chcela, aby som ti povedal príbeh. Keďže som bol zase raz neschopný, prišiel som naňho až keď si zaspala...

 

Mesiac

 

Bola krásna.

 

 

                Ale to nebolo všetko.

 

            Jej krása vychádzala zvnútra.

   Z ohnivého vnútra bytosti, ktorá bola zároveň anjelským aj diabolským stvorením, tak ako prvý anjel zvrhnutý z neba. Silná a zároveň krehká ako miska z porcelánu.

                          

                            Všetci jej s radosťou padali k nohám a umierali, niektorí stúpali po jej ramenách k nebesiam.

 

 

                                                                        Jej oči vedeli zabíjať aj liečiť.

                     Vlasy mala utkané zo zázračnej čiernej bavlny.

 

                                                            No jedna vec jej chýbala.

 

 

                                                                     Byť šťastnou.

 

 

     On bol jedným z tých prehliadnuteľných, nepotrebných, nevýznamných pozemšťanov, ktorý našiel v jej oku malý záchytný bod svojej existencie, stred svojho vesmíru. Pri prvom pohľade, prvom strete, prvom dotyku pocítil, že sa stalo čosi neskutočné, niečo, čo nečakal, že sa niekedy udeje. Mal ju najradšej zo všetkých bytostí, a najviac sa jej bál. A preto si zakázal milovať ju. Nevedel, ako dlho mu vlastný zákaz vydrží, no vedel, že chce, aby bola šťastná. Aby bola tou najšťastnejšou bytosťou vo vesmíre.

 

     Každý deň aj noc premýšľal, čo môže...

 

   ...čo môže pre ňu...

                                      ...urobiť.

 

     Počúval ju, sledoval ju, pýtal sa jej, snažil sa prísť na to, čo by ju urobilo šťastnou. „Nechcem veľa,“ hovorievala, „stačia mi iba maličkosti. Nepotrebujem veľké paláce, kopy zlata, chcem len trošku niečoho...“

 

                                                              Niečoho.

 

     Najhoršie bolo, že nevedel prísť na to, čo by to malo byť. Ale vedel, že raz na to prísť musí. Lámal si nad tým hlavu vo dne aj v noci, až raz mu povedala svoje želanie. Bolo to jeden večer, keď prechádzali popod mesiacom. „Chcela by som iba drobnosť. Drobnosť, ktorá by ma urobila šťastnou,“ povedala. On sa na ňu zahľadel so spýtavým výrazom a všimol si pritom jej nádhernú tvár. „Vidíš ten krásny mesiac?“ ukázala na čiernu oblohu, „chcela by som iba kúsok z neho. Mala by som ho pri sebe, v noci by mi svietil a bola by som šťastná. Iba takáto maličkosť by ma urobila šťastnou, nič viac nepotrebujem.“

 

Maličkosť.

 

 

     Preňho to nebola až taká maličkosť. Ale za každú cenu chcel, aby bola šťastná, tak premýšľal, ako by mohol jej želanie splniť. Premýšľal, ako by mohol odlomiť kúsok z mesiaca. Nevedel, či môže urobiť niečo, aby sa dokázal on, obyčajný smrteľník dostať na mesiac. Ale vôľa, urobiť šťastnou tú, ktorú považoval za stred svojho vesmíru, bola silnejšia. Neustále hľadel uprene na mesiac a predstavoval si, ako letí smerom k tej veľkej guľatej veci, ktorá odjakživa priťahovala ľudské pohľady. No jeden večer na to myslel tak intenzívne, až sa mu zazdalo, že sa odlepil od zeme a vzlietol. Postupne si však začal uvedomovať, že naozaj letí smerom k mesiacu. Začala sa mu z toho všetkého krútiť hlava, tak zatvoril oči. Keď ich o chvíľu otvoril, nechcel veriť tomu, čo vidí. Stál na mesiaci a všade okolo neho vyrastali biele skaly a krátery.

 

     A tak rozprestrel ruky a zodvihol jednu veľkú bielu skalu veľkosti asi trojnásobnej futbalovej lopty. Nebola vôbec ťažká, kedže na mesiaci nebola zemská príťažlivosť, ale on dúfal, že to tak bude aj keď sa vráti na zem. Teraz si veľmi prial, aby bol pri nej. Pod oknom jej malého domčeku. Opäť zavrel oči a vzniesol sa niekam preč. Keď ich znova otvoril, bol naozaj tam, kde si želal byť. Zaklopal na sklo a ona mu otvorila cestu do svojej izby na prízemí. Odrazu sa celá jej izba v noci ponorila do mesačného svitu a jej sa rozžiaril na tvári ten najšťastnejší úsmev, aký kedy videl. Položil bielu svietiacu guľu na vysokú skriňu a ona ho veľmi silno objala a dala mu veľkú pusu. Obaja mali teraz pocit, akoby sa ocitli v siedmom nebi.

 

     Keď kráčal od nej domov, už nemal v hlave plno dotieravých spýtavých myšlienok, ale iba príjemné pocity a na cestu mu svietil mesiac.

 

     Prešlo niekoľko dní, možno týždňov a ona sa stále usmievala a on bol šťastný s ňou. Mesiac jej svietil v noci na papier, keď zapĺňala atramentom strany denníka a keď ležala unavená v posteli, hľadela naňho až kým nezaspala. Ako jedna z mála ľudí spávala pri svetle a mesačná žiara ju upokojovala. Mala pocit dokonalého šťastia.

 

     Jeden večer sa išli opäť spolu prejsť. Bol spln. Popri rozhovore dvihla hlavu k nočnej oblohe a zbadala niečo, čo predtým nikdy nevidela. Mesiac bol červený. Červený, ako melón zvnútra, červený, ako krv. „Pozri sa,“ ukázala hore, „prečo je taký? Čo sa deje?“ „Mesiac krváca. Odkedy mu chýba kus z neho, je takýto červený“, odpovedal jej. „Ale ja nechcem, aby krvácal, nechcem, aby na ľudí svietil červený mesiac.“

 

     Obaja vedeli, čo musia urobiť. Vrátiť mesiacu jeho chýbajúcu skalu. Tak teda zobral kus mesiaca z jej izby, ona sa s ním rozlúčila a opäť sa pokúšal dostať na čiernu oblohu. Po dlhom intenzívnom myslení na to, kam musí ísť, opäť stál na tom povrchu, ktorý bol kedysi biely. Z kráterov vytekala červená krv a všetko bolo purpurové. Mesiac naozaj krvácal. Tak teda položil skalu presne na miesto, odkiaľ ju zobral. Chvíľu tam ležala, ale po minúte sa začala rozpadať, až kým sa celkom nepremenila na prach. Mesiac odmietol svoju súčasť, ako keď zviera odmietne vlastné mláďa vrátené z rúk ľudí, ako keď ľudské telo odmietne darované cudzie srdce. Teraz už nemohol nič urobiť. Iba sa vrátiť k nej a povedať jej, čo sa stalo. Ona stála pred ním, pozerala naňho svojimi hlbokými očami, ktoré sa leskli a ospravedlňovala sa: „Veď som chcela iba tak málo. Tak máličko. Nevedela som, že sa to stane.“ „To nevedel nikto“, povedal, „ale teraz už bude na všetkých ľudí svietiť červený mesiac, už sa nedá nič vrátiť.“

 

A tak odvtedy na všetkých ľudí, na celý svet už svietil iba červený mesiac, už nikdy nebol taký ako predtým.

 

 

 

   

 

Názory čtenářů
07.09.2006 10:39
muclicka
mm, pěkné
07.09.2006 11:08
krempi
pekne, ale som cakala stastny konec a to ma docela prekvapilo
07.09.2006 11:39
MAjKA
***
07.09.2006 12:25
johny45
Dakujem, dakujem... krempi...mozno keby si citala odo mna viac veci, tak by ta to vobec neprekvapilo a necakala by si ziadny stastny koniec.;)
02.02.2007 13:19
infinite
" Jej krása vychádzala zvnútra."

Této větě se mi nechce věřit. Nebo..že by to bylo tak, jak tvrdím já? "Nejlépe vnitřní krása ze ženy vychází, když si vezme vypasované šatičky se svůdným dekoltem."

poetická hezká pohádka
02.02.2007 14:06
johny45
Asi je to tak, ako tvrdis ty...ale musi mat aj tu vnutornu krasu, aby malo co z nej vuchadzat...pokial ju nema, vonkajsia krasa je jej nanic...

A dakujem ;)
02.02.2007 14:32
infinite
jenže..jestli ona trvala na takové maličkosti, jako je kus měsíce..to pak byla neskromná..to pak vnitřně krásná nebyla..nebo jen udělala chybu..to spíš..nevím..ale myslím si, že vnitřně krásní lidi nechtějí drobit měsíc a rvát ho sami pro sebe

teda..já se zase nechávám unášet.. už toho nechám :-)
02.02.2007 15:26
johny45
no to som tym chcel aj povedat, ze bola neskromna...len si vtedy neuvedomila, co to moze sposobit...ale to neznamena, ze nemohla byt krasna vnutorne...:)

Přidat názor        ...nápověda k hodnocení
Avízo:
Anonym neuděluje tipy Skrytý názor

(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)