| Dílo #58546 |
|---|
| Autor: | vk |
| Datum publikace: | 14.07.2009 18:10 |
| Počet návštěv: | 1137 |
| Počet názorů: | 7 |
| Hodnocení: | 3 |
| Prolog |
|---|
|
| Umenie a nuda |
UMENIE A NUDA
WITOLD GOMBROWICZ
(1944)
Zdalo by sa, že umenie sa rodí z našej potreby expresie, ale na základe paradoxu nik nechce vyjadriť sám seba, pretože všetci túžia tvoriť umenie.
Je dosť ľudí, ktorí si z času na čas dajú otázku, prečo literatúra začína byť taká nudná? A prečo väčšina toho, čo sa dnes píše, ma ani nemrazí, ani nehreje a vlastne mi je ľahostajná? Sú to zdravé otázky, hodné uznania. Je zaujímavé, že starí majstri, hoci nevedeli ani desatinu toho, čo vieme my o štýle, umení kompozície a psychologických základoch tvorby, písali uchvacujúce diela, zatiaľ čo my sa utápame v ťažkej, veľmi subtílnej nude. Písali starí majstri lepšie preto, lebo boli majstrami, alebo aj preto, že nemali potuchy o pravidlách – zásadách, základoch a cieľoch? Rabelais sa nielen že nevzrušoval pravidlami, ale skôr sa usiloval svojimi príbehmi srdečne rozosmiať súčasníkov, a vďaka tomu utvoril nové pravidlá. Zatiaľ čo my myslíme na základy a ciele, oni sa usilovali svojimi dielami bezprostredne pôsobiť na konkrétnych, živých ľudí a spoliehali sa v tomto závere na intuíciu. My so všetkými svojimi receptami nemôžeme dosiahnuť nič; zabíja nás ťarbavosť, prejemnelosť, prepiatosť, chýba nám tá živá iskra, ktorá sa rodí z bezprostredného kontaktu jedného ľudského živlu s druhým.
Osobne som presvedčený, že budúce literárne pokolenia sa obrátia proti celému tomu svetu kritikov, komentátorov, esejistov, teoretikov a filozofov, ktorí parazitujú na umeleckej tvorbe a zapríčiňujú viac škody ako osohu. Všetky tie pompézne problémy, ako napríklad „podstata umenia“ alebo „cesty inšpirácie u Rilkeho“ alebo „vplyv Verlaina na Picassovo podvedomie nás začínajú byľku nudiť a začínajú byť trochu podozrivé. Tento druh, ani vedecký, ani umelecký, sa neopiera o skúsenosť, ani o intuíciu, a veľmi často preukazuje nedôveryhodný nedostatok zmyslu pre skutočnosť a spolieha sa najmä na subtílne pretriasanie vecí veľmi nepochopiteľných a neanalyzovateľných. Neuchová sa dlho, aspoň nie vo svojej súčasnej podobe. Je pravda, že takéto štúdie mávajú niekedy veľmi vysokú úroveň, ale stáva sa aj to, že keď sa pokúsime preskúmať Picassovo podvedomie na základe priehrštia starých listov alebo iných ukazovateľov, rovnako náhodných ako pochybných, naše vlastné podvedomie nám vytvára oveľa pálčivejšie problémy. Nevieme sa vynačudovať, keď vidíme, koľko energie sa márni na témy, ktoré nemajú veľký význam. Vo Varšave máme park, ktorý sa volá Lezienki, mali sme aj – lebo už umrel – vynikajúceho básnika menom Wyspiaňski. Istý kritik, bezpochyby inteligentný a nadaný, zistil, že pomníky, čo stoja v tom parku, „pravdepodobne mohli byť pre Wyspiaňského v istých aspektoch prameňom inšpirácie pre jeho mytológiu“; potom napísal obsiahlu štúdiu, v ktorej dokazoval, že Wyspiaňski naozaj bol dva razy v Lazienkach a díval sa na pomníky. Nechcel som zaútočiť priamo na tú výborne napísanú štúdiu, tak som iba v „nezvyčajne hlbokej“ poznámke predložil tézu, že „eventuálne a v istej miere“ aj iné pomníky v inom parku, na inom mieste, mohli byť takisto prameňom spomínanej inšpirácie. Obávam sa, že diskusia, ktorú vyvolala moja poznámka veľmi neobohatila náš myšlienkový život. Keď človek číta články tohto druhu, chce sa mu skríknuť: Ako je možné, že taká veľká veda sa dostáva na také scestie?
Dakto môže povedať, že v Argentíne netreba bojovať proti uvedenej móde literárnych komentárov, lebo práve kritici a esejisti tu chýbajú. To však vôbec nie je tak, lebo argentínska spoločnosť sa pre nedostatok vlastnej produkcie s veľkou lačnosťou kŕmi cudzou produkciou. Keď som prišiel do tejto krajiny, s hrôzou som zistil, ako ľahko si mladá Amerika prisvojuje hriechy starej bláznivej Európy. Takmer všetci sme si všimli, že keď máme do činenia s naozaj vynikajúcimi dielami, napríklad s Dickensovým Klubom Pickwickovcov, Cervantesovým Donom Quijotom alebo Dostojevského Besmi, umenie sa zdá byť čímsi detsky ľahkým a jednoduchým; keď však čítame tie kritické poznámky, štúdie, komentáre, analýzy a syntézy, všetko začína byť nevýslovne ťažké a komplikované a veľký Dickens vyzerá pri malom kritikovi ako chlapček. To práve ten mizerný a zamotaný štýl opanoval postupne literárne prostredie vo všetkých krajinách a ochromil slobodu umeleckej expresie. Zdalo by sa, že umenie sa rodí z našej potreby expresie, ale na základe paradoxu nik nechce vyjadriť sám seba, pretože všetci túžia tvoriť umenie. Na druhej strane toľko vravíme o umení a tak často kol dokola opakujeme, že umenie je čosi ťažké, ba veľmi ťažké, robíme z neho čosi také vznešené, posvätné a komplikované, taký vznešený rituál a také hlboké mystérium, s takým vysokým poslaním, že všetky naše schopnosti pred ním so strachom unikajú a na mieste ostáva len naša smutná bezmocnosť. Miesto toho, aby sme sa dívali na problém širšie a sústredili sa na reálne, nevyhnutné ťažkosti procesu autoreflexie, s čudnou, maniackou zanovitosťou si staviame umelé a vymyslené ťažkosti, ktoré slúžia len na maskovanie skutočných. Tu akýsi spisovateľ celé roky pracuje na vytvorení „hudobnej“ prózy alebo na uskutočnení nedosiahnuteľného ideálu „matematickej presnosti“ a necháva nerozuzlené pálčivé a vážne psychologické a duchovné komplikácie každého druhu, ktoré sa rodia medzi ním a zvyškom ľudí a ktoré mu v skutočnosti odoberajú každú slobodu výrazu. Navyše, zúfalé vzájomné súperenie nás vynieslo na takú úroveň, že dnes všetci píšeme aspoň o desať poschodí vyššie ako sme my sami. Najmä súčasní Francúzi sa stali martýrmi vlastnej inteligencie, takže človek začína naozaj slobodne dýchať, keď sa vracia k Moliérovi alebo Montaigneovi, ktorí boli inteligentní prirodzenejšie a s menšou námahou. Náš spôsob písania sa vzniesol k nebu, my však naďalej chodíme po zemi, nemí a melancholickí: všetci vieme robiť verše, drámy, romány, hudobnú alebo matematickú prózu, ale nik, opakujem, nedokáže vyjadriť seba samého.
A práve v tom je koreň veci. Ak sa chceme pohnúť z mŕtveho bodu, musíme použiť radikálne prostriedky, lebo drobné zlepšenia už nepomáhajú. Treba preto načas zanechať celú umelecko-estetickú filozofiu a miesto odvekej otázky, „ako robiť umenie“, si položiť inú, oveľa praktickejšiu: „ako mám vyjadriť vlastnú osobnosť“. Miesto pokusov v pote tváre pretvoriť umenie na niečo špeciálne a exkluzívne, musíme v sebe vzbudiť presvedčenie, že vlastne umelci neexistujú, lebo všetci sú tak trochu umelcami, a že keď si dievča do vlasov pripína nejakú čačku alebo keď sa pre zábavu bavíme v kaviarni – robíme umenie. Redukcia takej prirodzenej činnosti na pôsobenie neveľkej skupiny maľujúcej obrazy a píšucej knihy, násilné hľadanie zmyslu života pre ňu, je celkom hlúpe zveličovanie v hodnotení významu uvedenej procedúry a jej vplyvu na svet okolo nás a celkom isto nie je svedectvom hĺbky či šírky duševného horizontu, ale priam naopak. Ráta sa len osobnosť, a nie je dôležité, či sa vynikajúca osobnosť chce prejaviť prostredníctvom veršov ako Goethe, či filozofického diela, ako Schopenhauer, či politickej činnosti, ako Richelieu, alebo sa bude vyžívať ako Sokrates v každodenných besedách. Ale súčasní umelci chcú byť radšej umelcami ako ľuďmi a slúžiť bohu umenia miesto toho, aby ho prinútili slúžiť im samým. Epitaf pre súčasného umelca by mohol znieť: „Už v škole sa naučil písať úlohy, aby dostal dobrú známku od učiteľa. Potom písal, aby dostal dobrú známku od kritika. Potom písal, aby tvoril umenie a bol Umelcom. Tu leží človek, ktorý chcel uspokojiť Absolútno, Umenie, Úroveň, Názory a Pravidlá, Základy a Ciele, Kritikov a Znalcov, aj vlastnú biografiu, ktorý však nikdy nezatúžil uspokojiť seba samého.“
V súčasnosti sa však umelci nevzďaľujú od nás tak priamo, preto potrebujeme všeobecné zjednodušenie. Aj keby sme rozprávali o „absolútnej kráse“ a iných veciach tohto druhu, metafyzických i absolútnych, elementárnou podstatou umenia vždy bude, že jeden človek chce prostredníctvom umeleckého efektu vojsť do kontaktu s druhým človekom. Načo však potrebujeme kontakt? Vari by sme chceli spolu len pokľaknúť pred krásou? Sú azda iné dôvody, praktickejšie, konkrétne a osobné? Knihu môžem napísať, pretože chcem, aby ma pochopili iní vo svojej najhlbšej podstate, nechcem však, aby ma súdili povrchne a chybne. Môžem písať aj vlastný vývin a obohatenie psychického života, a budovať tak medzi sebou a inými ľuďmi celú sieť závislosti a vyvolávať tvorivú zrážku medzi mnou a svetom. Azda rovnako túžim ovládnuť iných vlastnou osobnosťou, alebo naopak, poddať sa tvorivému psychickému tlaku čitateľov, a napokon azda túžim po uspokojení istých svojich nenávistí alebo lások. Vydanie knihy, to neznamená len zložiť hold bohovi umenia, ani akt čistej kontemplácie, ale – aspoň niekedy – fakt zásadného významu v súkromnom živote autora. Preto ešte kniha nemusí byť vôbec krásna ani vydarená, lebo neraz práve horšie diela majú na nás najväčší vplyv.
Vždy ma prekvapuje, že sa tak veľmi zdôrazňuje metafyzická, estetická a spoločenská úloha umenia a zabúda sa na tú najosobnejšiu stránku umeleckej tvorby. Napokon, keď ide o geniálne diela, môžeme si dovoliť luxus pokladať ich za objektívne a absolútne hodnoty; čo sa však týka diel menej geniálnych, teda ich zdrvujúcej väčšiny, prijatie takéhoto absolutizujúceho stanoviska by nebolo veľmi rozumné. Osobný postoj človeka, ktorý chce „byť umelcom“ a „tvoriť umenie“, vždy zaváňa akýmsi povýšenectvom, preto by vôbec nebolo od veci zmeniť trochu poradie našich starostí. Namiesto toho, aby sa na prvé miesto kládlo umenie a na druhé – eventuálne zmeny a zlepšenie našej vlastnej osobnosti, výborne by sme mohli začať osobnosťou a umožniť umeniu tvoriť sa trochu nezávisle, na okraji našich zápasov s inými. Miesto toho, aby sme tvorili umenie na to, aby sme vzrušili ľudí, môžeme ich vzrušiť, potom trochu počkať a zistiť, akého druhu umenie z toho vzrušenia vznikne. Tak by bolo možné získať dojem reality, ako aj intuície okamžitého efektu, schopnosť expresie, ktorú sme takmer celkom stratili. Azda treba vyjsť trochu z umenia a väčšmi sa starať o vlastné osoby a osoby iných – o to, čo sa zdá najlepšou metódou ovládnutia „fundamentov a cieľov“ a súčasnej zlej formy.
Naučili sme sa pohŕdať „inými ľuďmi“, teda čitateľmi. Preto, keď nám dakto vraví, že by s nimi bolo treba väčšmi rátať, hneď si myslíme, že nám radí fabrikovať tučné romániská s pútavou intrigou. Ale nejde o to, nik nás nenúti pochlebovať triviálnemu vkusu a tupému rozumu. Naopak, kultúra sa nerodí v blaženej idyle s tupcami, ale v urputnom a dramatickom boji, a vôbec nemusíme písať pre čitateľa, keď môžeme písať proti čitateľovi, pre opanovanie čitateľa alebo preto, aby sme sa podrobili reakcii zo strany čitateľa, ale napokon nie pre všetkých čitateľov, lež iba pre vzdelaných čitateľov. Jedinou vecou, ktorá nám neprináleží, je zaobísť sa bez čitateľa a ďalšia vzájomná nuda pri vzdávaní holdu bôžikovi umenia. S radosťou už tuším vznik novej literatúry, bezprostrednej i praktickej, ľudskejšej a menej božskej, zrodenej z našej vedomej vôle utvárať seba – prostredníctvom iných ľudí – nových a prekvapujúcich foriem, ktoré budú výsledkom duchovnej spolupráce neporovnateľne bezprostrednejšej a intenzívnejšej, než je súčasná. Kiežby tie šťastné časy prišli čím skôr, lebo naozaj je veľmi ťažké znášať to, čo sa deje teraz. |
|
| Epilog |
|
Počet úprav: 1, naposledy upravil(a) 'vk', 14.07.2009 18:15.
| Názory čtenářů |
14.07.2009 18:30
 Pan Japko
|
Jako na začátku s Rabelaisem přetvořil, jeho dílo je tvořeno v trochu jinejch aspektech, ale to je celkem jedno.....
Ono má samožřejmě pravdu v mnoha věcech, ale právě vyjádřit vlastní osobnost v psaní, se mi nejeví jako dostatečný pro psaní samotný... určitou polemikou na tohle můžou být francouzský nový romány, kde dochází, třeba u Grilleta k objektivizaci věcí, odproštění se od osobnosti, vše se sleduje okem kamery.
Tím, že Gombrowicz říká, že se zapomnělo na čtenáře, zase může o desetiletí později polemizovat Barthes, který právě se snaží vychovat čtenáře tak, aby četl určitým hlubokým způsobem, tak, aby měl na paměti, že text odkazuje jen na sebe....
Ono tyhle úvahy má asi každej píšící autor (Eco, atd...), ale záleží jak oni sami k psaní přistupujou, stejně rozdílná je metoda práce jejich, jako dalších jiných autorů atd.... |
15.07.2009 09:39
vk
|
názorov je isto viac, ale tento sa mi zatiaľ páči najviac
len toľko
je rozháraný, ale preto podmanivo autentický
a ja som dosť povrchný - nemám rád píšucich mudrlantov ;-)
vyjadrenie vlastnej osobnosti...
aj oko kamery asi podlieha filtru (alebo nie? - Grilleta nepoznám) |
15.07.2009 09:53
Pan Japko
|
Grilleta píše zajímavě v tom smyslu, že čtanář může rozklíčovat ,,děj" jen podle toho, co popisuje autor:,, sklenice, potom led, usmál se, kroky, červený koberec."...dialogy se neustále opakují, i jediná scéna je vyjádřena několikrát, vražda není vylíčena v ději, v narativu, ale čtenář si jí musí z narážek domyslet, jde o to, že Grillet chce rozbít veškerý lidský vztah k věcem, vyprávění probíhá bez emocí atd...
Ale ono je vždycky trochu zavádějící konfrontovat minulá díla s díly svojí doby, každá doba je dána trochu jiným způsobem psaní,
píšící mudrlanti, no, to podle mě třeba sedí na Kunderu a jeho rádoby filosofický výstřelky, ale to už jenom pohled na věc...
u nás se tomuhle typu narativu věnuje třeba Věra Linhartová, její Prostor k rozlišení je brilantní próza, ale ne lehká, nebo třeba Simonův Vítr |
15.07.2009 09:59
Pan Japko
|
ono si můžem vzít za příklad 19.stol, jako století kopírování, kýče, kitschenu, a zároveň i v něm vznikají romány naprosto odlišné od klasického pohledu na svět a potom zase nový vzmach přichází v 20. telech 20.století ať už Proustem nebo Joycem
a to, že základním aktem umění je to, že člověk cche dojít ke kontaktu k druhému, je taky možný čistě polemizovat, já třeba to tak neberu, někdy právě může být psaní dané tím, že člověk se chce od Druhého odvrátit, i když to je jen čistě dialektické přetvoření toho vztahu základního, já si tenhle text uložim, protože je fakt zajímavej |
15.07.2009 10:00
Pan Japko
|
a má nakonec pravdu Gombrowicz v tom, že se potom celá literatura obrátila proti kritikum, ale ty se zase tenhle novej trend nějakým způsobem naučit rozpoznat a pojmenovat...:_-)
|
15.07.2009 10:21
vk
|
Ak nie je viac Grilletov, tak wikipedia tvrdí, že:
Všetky svoje diela považuje za autobiografické, vyznáva zásadu Clauda Simona, že všetko je autobiografické, dokonca i fikcia.
Snažil som sa naznačiť, že subjekt vyberá "objektívne" prvky
(som na pokraji argumentácie: aj tak je všetko subjektívne a hotovo :-))
Resp. že abstrahovaním od subjektu formuje priestor pre kategorizujúci exoprincíp ;-)
WG píše
"vôbec nemusíme písať pre čitateľa, keď môžeme písať proti čitateľovi"
zaujímavá otázka je: dá sa písať IBA pre seba?
|
15.07.2009 10:25
Pan Japko
|
jo, s tím Grilletem máš pravdu, ale třeba ta Žárlivost je napsaná dost experimentálně, kde čtenář všechno pozoruje jako okem kamery...
Psát jenom pro sebe? Těžko, podle mě bude mít vždycky spisovatel intenci někam transcendovat, dyť i různé zápisky, osobní zpovědi se vydávají ještě za života autora a prvotní záměr mohl být jako psaní pro sebe, ale nakonec nutkání publikace vyhraje nejspíš, ale taky ne pokaždý |
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|