Všetko je tak, ako má byť

Je sobota a my, teda ja a Marek, sa autom vraciame s ujom Sádeckým z Bratislavy. Boli sme odprevadiť Kláru, ktorá sa už zajtra stretne s rodičmi. Bola smutná a veselá naraz. Nikdy som si nemyslela, že človek môže mať jedno oko smutné a jedno veselé.

– Téšim sa na leto. Aj na móje rodyčovije sa téšim.

– Napíšeš?

– Jásne! Napišém aj bápke, ako chudnuje.

– Neboj sa, moja babka sleduje kilá tvojej babky ako ostriež. Bojí sa, že tvoja schudne viac ako ona.

– Óny su rófnake. Mója bápka zása dáfa pósor na tvóju bápku.

Potom sme sa už museli naozaj rozlúčiť. Klára dala pozdravovať dokonca aj Doda Jankoviča a tú hnusnú Simonu. Sľúbila som jej, že ich pozdravím, hoci ma to bude stáť veľa síl.

– A éšte mi slub, še daš posor na vranu! – zašepkala mi do ucha.

Uf! To mi teda dala úlohu. Ale Marek to jej šuškanie počul.

– Neboj sa, Kuba nechaj na nás. Som vytrénovaný z nášho malého Adama. V škôlke sú teraz všetky bledé tváre jeho nepriatelia.

Dobre mi padlo, že aj Marek dá pozor na našu vranu. Je už dokonca vyšší ako ôsmaci, a to je fajn.

Potom Klára zmizla. Spolu s ujom Sádeckým sme kývali lietadlu, ale či nás Klára videla, to neviem.

Cesta domov bola zvláštna. Vzadu v aute sme sedeli my dvaja s Marekom. Najprv bolo dlho, dlho ticho. Rozmýšľala som o tom, ako som slepo chodila okolo cieľa. Potom som si predstavila Mareka ako cieľ, presnejšie ako terč s bielymi a čiernymi kruhmi /akože doň neviem trafiť/ a začala som sa smiať. Ako dávno bolo, keď som si pri rozhovore s Marekom predstavovala, ako sa zatĺkam vlastnoručne do asfaltu! Vtedy som sa ho spytovala, čo by kúpil ocinovi na narodky. A on žiadneho otca nemal. Vtedy. Teraz už možno bude mať. Aspoň takého tušáka som mala, keď som Pavla a Marekovu mamu videla vtedy na trhu medzi obrazmi a hlinenými figúrkami.

– To je dobre, že máte Pavla, – ozvem sa zrazu.

– Mhm...

–        Aspoň ťa obráni, keď ti bude chcieť Bublina vyďobať do hlavy ďalšie dierky.

–        Nemusí.

–        Ty nechceš?

–        Nebude treba. Bublina si na trhoch kúpila jedny moje Fialové jablká a celkom sa jej páčili. Povedala, že vonku má obraz asi iné svetlo.

–        ­ Aj jej si dal obraz zadarmo?

–        ­ Nie. To má za tie dierky.

Vonku začal padať sneh. Mala som pocit, že odštartoval niečo nové v mojom živote. Zatiaľ ešte neviem presne čo. Iba tuším.