v skalnatom údolí a tak slnečné lúče hladili vytekajúci prameň zo skaly len prítomnosť človeka rušila harmóniu ich vzťahu stavala listy stromov do pozoru aj keď nemal pri sebe zbrane nevideli mu do duše videli len srdce modravé a človek padol na kolená tvár ukryl si v dlaniach nepomenovateľné zachvenie a tak stromy zašumeli človek odkryl svoju tvár a každému listu pripadla každá posledná slza človek plakal aj druhý deň jeho srdce nemenilo rytmus utíchli stromy, aby sa vzlyky niesli aj do ostatných krajov
niesli sa a ich pieseň mocnela kým dorazila ku skalám odrážajúc sa ~ menila sa a tešila sa z návratu späť prešli ďalšie dni lež sa človek započúval a rozhodol sa vydať sa ku skalám cestou ho sprevádzalo ticho lesa.. duší.. padajúcich sĺz ale človek bol stále zahľadený do seba neliečil sa nádejou voňajúcich dní plakal stále plakal * ako mi vravela voda z jazera skôr ako odplavila posledný kvet môjho leta cesta človeka sa skončila v skalnatom údolí kde plače dodnes
|