...ďalšie pokračovanie z knihy Až raz budem kapitánom...

– A je ten tvoj Maco odčervený? – spýtal sa ma na druhý deň v škole Adam. On sa vyzná skoro vo všetkom, lebo okrem toho, že je môj najlepší kamarát, má doma kokršpaniela, dva škrečky a vraj jednu cvičenú blchu. Ale toto mu neverím. Nikdy ju ešte nikomu neukázal, iba o nej stále hovorí. Aj som mu povedal, že cvičená blcha neexistuje, ale hneď sa urazil, a tak som už radšej mlčal.

– No tak je teda odčervený alebo nie? – drgá do mňa Adam.

– Čo to znamená, že odčervený?

– To predsa znamená, že keď je odčervený, nemá v sebe žiadne červíky! – smeje sa Adam a ja si s hrôzou predstavujem, ako sa Maco vyvaľuje v mojej posteli a ako z neho vyliezajú tie červíky. Preliezajú na mňa, lezú mi za golier a do vlasov. Ako dobre, že Maco spal v pelechu!

– Neviem, či je odčervený. Spýtam sa babky. Ale je tak trochu začarovaný, – hovorím.

– Začarovaný? – díva sa na mňa Adam a ja jasne vidím, že nevie, čo je to začarovaný pes.

– No vieš, keď večer ležal v tom svojom pelechu a díval sa na mňa, zelené oči mu svietili ako baterky, – šepkám, lebo teraz sa určite ukáže, že Maco je možno aj vesmírny vyzvedač.

– Ty si ale pukoš! Všetkým psom večer svetielkujú oči. Aj sa to tak volá. Že svetlá.

– To naozaj?

– Jasné!

– Takže nie je začarovaný?

Adam sa len chichotal, ako keby som bol najväčší hlupák na našom sídlisku.

– Ale zato vesmírnym vyzvedačom môže byť, aby si vedel! – povedal som mu a najradšej by som mu urobil niečo zlé. Napríklad rozpučil tú jeho cvičenú blchu.

     Keď som prišiel domov, Maco ticho ležal v predsieni a babka si v kuchyni spievala. Mám rád, keď babka spieva. Keby robili superstar pre babky, určite by vyhrala, lebo vie spievať ako píšťalka a husle dohromady. A niekedy, keď je zlostná, spieva ako Kuli, ale to jej nemôžem povedať, lebo ona ani nevie, kto to ten Kuli vlastne je.

– Babi? Je náš Maco odčervený?

– Pravdaže, Samko, – prestane babka spievať.

– A tí ľudia, ktorí nám ho predali, nehovorili o ňom nič?

– A čo také nám mali povedať?

– No napríklad či to nie je nejaký významný pes.

– Pozri sa, Samko, to je obyčajný dedinský orech, nič zvláštne.

– Veď on nie je orech! Je to pes!

– To sa tak hovorí. Psík, ktorý nemá čistokrvných rodičov, je orech.

– On je akože horší ako čistokrvné psy?

– Nie, to určite nie. Taký pes je dokonca odolnejší voči chorobám. Orechy sú bystré psíky.

Bol som rád, že môj Maco bude bystrý, a šiel som to hneď aj vyskúšať.

– Maco, ideme! – povedal som mu a on úplne normálne rozumel! Začal šibkať chvostom a labkami sa oprel o dvere.

– Nehovorila som, že orechy sú bystré psíky? – smiala sa babka.

A tak som Macovi pripol vôdzku a výťahom sme zišli dolu. Na dvore bol aj Adam so svojím Filipom. To som zvedavý, či bude bystrejší ako môj Maco, keď je čistokrvný! Budem ho pozorovať. Kým som pozoroval Adamovho Filipa, môj Maco sa prikrčil do trávy a urobil dva šúľky. Potom začal zadnými labami hrabať. Čakal som, že tie dva šúľky zahrabe, ale nič také sa nestalo.

– Máš vrecúško? – spýtal sa Adam.

– Aké vrecúško?

– No na Macove hovienko predsa.

– Čože?

– Ešte jedno mám, – povedal a ukázal mi, ako treba hovienko zobrať do vrecúška tak, aby som sa nezašpinil a aby v tráve nič nezostalo. Potom vrecúško zaviazal a hodil do koša, ktorý tu bol na také vrecúška pripravený. Na koši bol nakreslený pes. Ako je možné, že som si tento kôš nikdy nevšimol?

– A to stále musím mať pri sebe to vrecúško?

– Jasné. Náhodou to je pasia. Niekedy večer hľadám Filipove hovienka baterkou, – smial sa Adam.

– A prečo hľadáš baterkou, keď mu svetielkujú oči? Nestačí, že sa pozrie a ty hneď všetko vidíš?

– Vidno, že o psoch nič nevieš, – povedal Adam, ale ja som sa na neho nehneval. Predsa nemôže vedieť, že orechy sú bystrejšie ako čistokrvné psy a že im svetielkujú oči úplne ináč ako čistokrvným psom. Adam nikdy orecha nemal.