Snehu po kolena,
les clivú tiahne,
v noci ma vypije
ako poriadny chlap,
keď si fľašu nahne.

Vysaje smútok z duše
až do dna,
navzájom stúpame si na otlaky,
žiaľ moja je vždy
tá spodná.

Kto vraví, že nie,
nebol v hore,
nevidel ranné brieždenie,
keď si deň brúsi ostrie,
ten sykot iskier
ako keď sa kosa
v prítmí o kameň obtrie.

Boh už čaká za oponou
s novou hrou.
Nikto ešte netuší
či je to komédia,
dráma alebo iná šou

No kdesi vzadu za čelom
myšlienka sa krčí,
že repertoár si nosíme
každý vo svojom srdci.