Život po živote Vždy som si predstavoval zubatú ako starú hnusnú babu s dlhými vyziabnutými rukami a vyštrbenou kosou v nich. A zrazu tu je mladá pehatá ženská so strapatými hrdzavými vlasmi, sedí na stole, hompáľa nohami a špára sa jedným prstom znudene v nose. Asi dnes nik iný okrem mňa nezomiera, alebo to zvláda od stola. Od môjho stola podotýkam. A ja len bezvládne civím na tie jej nohy a mám bezmála chuť si to s ňou rozdať, pričom trochu zabúdam, že rozdať si to so mnou prišla vlastne ona. - No tak čo je? Čo sa deje, keď sa nič nedeje? – snažím sa ju hrdinsky popoháňať, nech to odsýpa. - Ticho buď a čakaj. Ešte nie je čas! – odpovie hláskom šestnásťročného dievčatka. Pripomína mi svojou prostou jednoduchosťou Esterku z prvého poschodia, len teda Esterka nie je až taká kočka. Teda Esterka vôbec nie je kočka! Je len strašne prostá, až sprostá by som povedal a navyše k tomu hnusná obtlstnutá guľa. Nie je to tak dávno, čo sme aj s Vladom priožratí vrazili do vchodu, že ideme ku mne ešte na rozlúčkového panáka. Sedela na schodíkoch a čumela do reklamných letákov. Sme sa jej najskôr rehotali a doberali si ju. Boli sme boli tak sťatí, že sme ju nemohli obísť. Viacej si z toho večera nepamätám, ale mám dojem, že sme ju odtiahli do kočikárne a chceli po nej, aby dokázala, že nie je bezpohlavná. Myslím, že sme boli aj agresívni, ale obávam sa, že si absolútne nespomeniem, čo sa tam odohralo. Vie to len Vlado, ale ten mal haváriu pred mesiacom a potom Esterka. Ale tá sa pred nedávnom odsťahovala, takže vlastne niet jediného svedka. Tak prečo o tom vlastne premýšľam? - Za chvíľku mi to Vlado možno povie sám. Ale, prdlajz, žiaden posmrtný život predsa nie je. – premietam v duchu Teda vlastne viem prečo o tom premietam. Nechce sa mi moc premýšľať o tom, aké to bude, keď sa jej znudenosť postaví a dá sa do diela. - Hej nohatá! A bude to bolieť? - Čuš! Uvidíš. Nechaj sa prekvapiť. Už to bude. Zrazu sa mi zatmelo pred očami. Neviem, či to bol len okamžik, či celá večnosť, mal som chvíľku dojem, ako by ma ktosi hodil do vody. Nebolo to síce až tak nepríjemné, bolo tam teplo, ale bolo to prirýchle a veľmi znepokojujúce. Zrazu akoby ma zovreli steny. Mal som v tej chvíli dojem, že mi sa mi hlava rozskočí na milión kúskov a všade bol divný pach a tlkot, počul som vzdialené hlasy, čísi krik a zrazu ... Svetlo. Tak niečo na tom svetle na konci tunela predsa len pravda je. A je čím ďalej tým bližšie a jasnejšie a ... Auuuuuuuuu, čo to robíte? Nebite ma! Aaaaaaaaaaaaaaaaauuu Aká mamička? Aký synček!? Ježíš, Esterka ... ! | 
1
1
muclicka 
patafyzik 
nemus 
Humble 