V dave občas vidím svoje alter ego: Pána, čo napoludnie spí na lavičke (zahliadol som ho kútikom oka pri zjazde z prudkého kopca) Má nafukovací vankúš a dlhoročnú prax. Starčeka, čo sa neprítomne díva ponad plastový pohár s pivom (každodenný obed) Vedľa neho sedí s pohárom bieleho tá, čo ho tam každý deň privedie – 12:00. Potom nakupuje a on čaká vonku. Nevrtí veselo chvostom a netreba ho priväzovať. Hrbaté choré dievča (sadol som si raz zo zvedavosti do cudzieho auta): - má dieťa - manžela - býva s matkou v rozpadnutom dome (letá sú tam príjemné) - srdce jej odmalička vynecháva Stále posiela smsky aj keď jej nikto neodpovedá. „Prodali jsme nějakou trávu a to kradený auto. Koupili jsme krocany. Jsou legrační. Nemají moc co žrát… Kdy se přijdeš podívat?“ Milenecký pár z ústavu (na úteku v metre) Našli niečo čomu rozumeli. Objímali sa. - Ona – 130kg, 34 rokov (mierna retardácia) - On – 45 kg, 17 rokov (retardácia + depresie) Ešte spomínam na toho, čo už nevie rozprávať a hovorí očami. (počas cesty na návštevu k jeho synovi) Nikto ho nemá rád (bol krutý). Vlastná žena ho nenávidí a s krutou dôslednosťou sa oňho stará... Žmurkol na mňa.
Balanc... |