Vystúpil som z nočáku a bol som nasratý na celý svet. Najviac na toho vola za volantom. Previezol ma o jednu zastávku ďalej (viem, v nočákoch treba zvoniť na každej zastávke, aby tam vôbec zastavili, ale veď vieš sama, keď je človek nasratý, je na vine vždy niekto iný). A hneď po ňom najviac na teba.

No ako si tak idem a pľujem naokolo každé škaredé slovo, čo ma napadne, pozerám na zem a tam niečo malé a pomalé. „Kurva, ježko!“ povedal som si. Potom už len „Jé, jaký mavý krpatý ježko.“ Určite tiež poznáš tie stavy, keď by stačilo aby ťa osral holub a vybuchneš ako sopka. Ale keď ti náhodou cez cestu prebehne mača alebo ťa oňuchá taký zlatý maličký pes, všetko sa razom zmení.

Neviem, čo to dávajú do tých zvieratiek, ale zaberá to. Šmahom ruky som prestal myslieť na to, ako ťa ten neznámy chalan z diskotéky nakladá zozadu. Ako si to sama povedala, „ako šukáte ako zvieratá“. A poviem ti, ten ježko musel byť teda sila, lebo tento obraz som si po meste nosil už celé dni. Veľa sme toho spolu za tých pár hodín v civilizácii nezažili, tak keď sa minuli spomienky na tvoju hebučkú kožu na bruchu a detský úsmev, keď si dostala to kokakolové lízatko, spustil sa tamten film. (Vieme obaja, aké mám niekedy masochystické sklony.)

A ten ježko bol fakt že mrňavý. A pobehoval si tam uprostred chodníka. Sám som ho skoro pristupil. Tak som ho jemne chytil oboma rukami, že ho prenesiem na trávu. A hrozne priblblo som sa pritom usmieval. Takto sa zo zásady usmievam len keď držím ježka (veď vieš ako to myslím). Nemal síce také vymakané bruško ako ty, ale zato suprovo prepletal vo vzduchu tými krátkymi nožičkami.

Keby to bolo naše bábo, bola by si na mňa určite hrdá, ako ho držím. Aby som mu to mäkké bruško nebodaj príliš nestlačil. Asi som už niečo také potreboval, na niečom si takto vybiť ten prebytok nežnosti. Sranda je, že ani ten ježko mi nepísal ani nevolal, a predsa sme sa stretli, keď som sa túlal mestom. Náhodou, úpnou náhodou.