„Možno by som si mala zapáliť,“ ozvalo sa do mŕtvolného ticha. Tak mŕtvolného, tak mrazivého, až jej mimovolne naskočila husia koža. Tá veta sa rozliala po miestnosti, ako keď rozbiješ teplomer a ortuť sa lenivým tokom rozmáha v čriepkoch skla. Odrazila sa od chladných stien. Od stien, ničoho tam viac nebolo. Už nie…

Ležala na zemi. Na hrudi mala položenú krabičku cigariet a okolo nej osem ďalších. Prázdnych. Prázdnych ako posledné roky jej života. A rovnako prázdnych ako jej dnešok. Neprítomný pohľad upierala do bieleho stropu. Už celé hodiny pozorovala pavúka, ako sa humpáľa priamo nad ňou. Pozorovala ho ako si na jej stene, v jej dome buduje vlastný domov. Na jej stene! Jej odporne bielej stene! Možno čakala, že na ňu spadne... Ale bolo jej to vskutku jedno. Vlastne sa pohrávala s myšlienkou, že ho rozšliapne, zničí. Predstavovala si, že je v ňom všetok jej strach, jej bolesť, všetka jej nenávisť a sklamanie… Nie, jej steny nebudú domovom niečoho takého! Ach, aké jednoduché by bolo zvíťaziť nad tým obyčajným dupnutím nohy.

Privrela viečka, padla na ňu únava. Snažila sa spomenúť si ako dlho tam už tak leží. No netušila ani len aký je deň. Zaspala. Zobudila sa až na druhý deň večer. Predtým ako otvorila oči, dúfala, modlila sa, aby to bol len sen. Ale nebol. Otvorila teda oči - ten istý pavúk... pavučina... steny... biele steny... biele! Biele! Biele steny! Nebola nahnevaná. Nebola rozčúlená. Bola sklamaná.Pokúsila sa vstať, no telo protestovalo. Pre svaly aj kĺby to bol šok, keď ich naraz nútila pracovať. Po chvíli sa podvolili. Museli.

Klepala sa zimou. Niet divu – bol november a radiátory boli už týždne studené. Postavila si na čaj a dala si sprchu. Ľadovú. Ďalší šok pre telo. Ale jej to bolo jedno. Rovnako jedno ako to, že cukor, ktorý si nasypala do čaju, bol plný mravcov a voda, ktorou sa umývala, bola samá hrdza. Stála uprostred chodby. Zahľadela sa kamsi na jej koniec, kde stálo zrkadlo. Rozovrela náruč a pomaly sa k sebe blížila. Blížila sa tam, odkiaľ roky unikala. Postava v zrkadle odpovedala rovnakými pohybmi, no naraz zastala. Pozorovala svoju tvár, zničenú, prepadnutú. Oči sa už neleskli niekdajším nadšením. Dnes sú matné a večne trpko, priam sarkasticky zabodnuté do neurčita. Pozorovala svoje telo, zoschnuté telíčko. Až ku kostiam presiaknuté nikotínom, živý tabakový filter. Usmiala sa. No nebol to smiech radosti… Ach, ako rada by sa postavy v zrkadle opýtala, kým je. Ale neurobila to. Miesto toho podišla k oknu. Otvorila ho a doľahol na ňu hluk ulice. Bola znechutená – sľubovali jej, že Plascassier je kľudná oblasť. Zahľadela sa na svoje ruky. Predčasne slabé. Boli to ruky stareny, hoci ešte nemali právo. Pohľad zdvihla k oblakom. „Ničoho neľutujem!“ kričala z plného hrdla. „Ja ničoho neľutujem, rozumiete? Ničoho!“ Skolila sa na studenú podlahu. Znovu upadla do hlbokej agónie.

Blúznila… snívala… smiala sa... kričala! Smiech, hrdelný smiech zúfalca! O chvíľu pokračovala tichým, zdanlivo kľudným hlasom: „Byť tak tým pavúkom! Tým naničhodníkom, čo si len tak ku mne vkĺzol. Tým naničhodníkom, čo si bez výčitiek privlastnil moje steny. Moje krásne biele. Moje biele odporné. Steny. Byť tak tým pavúkom, aby aj mňa mohol niekto len tak rozšliapnuť. A bolo by po všetkom. U ľudí to zďaleka nieje tak jednoduché ako u pavúkov. U mňa to zďaleka nieje tak jednoduché. Ako u ľudí. Človeka nemôže nikto len tak rozšliapnuť. Teda MŇA nikto nemôže rozšliapnuť. Ich možno áno. Ale mne je to jedno.“ Odplazila sa späť k svojim bielym stenám, k pavúkovi a opäť si ľahla na zem. Civela. Po chvíli sa pokojne usmiala: som silná. A upadla do hlbokého spánku. Prebrala sa. Hlas opäť prerezal ticho. Nebol zlomený. Vôbec nie. Bol len unavený... Unavený zo života, z neživota, z bielych stien... Povedal: „Áno, zapálim si.“

Kým sa všade okolo rozmáhal cigaretový dym, jej viečka opäť klesali. A klesli navždy.

Až o niekoľko dní sa v parku hral malý chlapec. Uprene sa díval, ako vietor unáša akési novinové listy. Jeden sa dostal až k nemu – bola tam. Chlapec nehybne stál a hľadel jej do očí. Keby vedel čítať, titulok by mu bol prezradil, že Edith Giovanna Gassion, známa ako Edith Piaf, 11. novembra nečakane umrela. Čítať sa však neučil, tak ju len pohladil a usmial sa. Z novín bolo vzápätí papierové lietadielko a letelo, letelo kamsi ďaleko…

ILP