| Dílo #35123 |
|---|
| Autor: | Firefly |
| Datum publikace: | 09.01.2007 20:01 |
| Počet návštěv: | 1025 |
| Počet názorů: | 5 |
| Hodnocení: | 7 2 |
| Prolog |
|---|
|
| Kniha |
Čítala knihu.
Bola dobrá.
Zaujímavá, napínavá, celkom sa jej páčila.
Kto by to bol povedal, keď jej ju pred mesiacom dal ten chlapík na ulici.
Myslela si, že ju chce len zbaliť, nejaký nový trik, či čo, a on to asi naozaj myslel vážne. Vraj si ju má prečítať, že má odhad na ľudí a teraz vidí, že ona ju vskutku potrebuje. Vidí, že chátra, že konečne potrebuje niečo cítiť a keď už inak nie, tak si o tom aspoň prečítať.
Vedela, že vtedy mala niečo pocítiť. Hnev, že ju ten hlupák urazil, alebo súcit, že tára blbosti a ešte je aj, chudák, bezdomovec. No necítila nič. Tupo vzala knihu a odišla preč.
Tak ju vycvičili, nič sa stým už nedalo robiť. Vravely, že čo i len štipka citu ju bude stáť život. Že má koždodenne zabíjať, nepozastavovať sa nad tým, neváhať. Veď to je bežná vec, ktorá JU nemôže rozhodiť. Vštepovali jej to od puberty a teraz, po pätnástich rokoch praxe, takmer nič, čo by sa dalo oživiť. Akoby ten mozgový lalok, ktorý za to zodpovedal, vyoperovali. Žiadne výčitky svedomia, či nočné mory. Žiadny strach zo zbraní či z krvi... Nič.
Ale pod skalpelom nebola, všimla by si jazvu, vtedy, keď mala vyholenú hlavu. No, vtedy sa musela hrať na chlapa, to bola sranda. Nosila široké nohavice, špeciálne vypchaté nohavičky, biele košele a opasok, čo stál celý majland. Dokonca aj fuzy jej nalepovali, to bolo na tom celom to najlepšie. Vždy si chcela vyskúšať, aké to je, mať fúzy. Vlastne, vždy chcela byť mužom. Nie, nie kvôli tomu, aby bol na ňu jej otec...či vlastne šéf, hrdý, to jej bolo srdečne jedno. Ona túžila byť lepšia, chcela poraziť všetkých v okolí a navyše ju znechucovalo, keď na ňu chlapi brali ohľady.
A nenávidela sukne, ktoré ju nútili nosiť. Vraj má pekné nohy, tak ich má ukazovať. Ale ako sa v nich nepríjemne kope, na to nikto nikdy nepomyslel.
Bola jediná žena v útvare a všetci ju tam plieskali po zadku. Aj ten nechutný viceprezident, s ktorým musela vliezť do postele, aby nevyzradil, že doma chová morča. No on im to aj tak povedal a morča zabili.
Pred jej očami.
Ale aj tak to očakávala. Vždy zrušili všetko ,čo sa jej len trocha páčilo.
Naozaj bolo zábavné, tak smiešne behalo dokolečka a v noci príjemne šuchotalo. Aspoň sa necítila tak sama, keď u nej náhodou nespal nejaký kolega. A vlastne...aj vtedy bola sama. A všetkým to šušťanie vadilo, musela morča odkladať na záchod. Nepríjemne škrečalo za zavretými dverami a keď odišli, vždy ho musela celé hodiny upokojujúco hladkať. Mala to rada, ten príjemný pocit pod prstami. A nikto o tom nevedel.
Aspoň vtedy si to myslela...bola tak naivná. Až potom zistila, že má doma kamery a že ten nechuťák si ju nahráva, keď máva návštevy.
Chúďa morča, ani meno mu nedala. Ešte bolo malé, malo len tri mesiace. Chcela mu vybrať také meno, čo by sa mu hodilo, naozaj sa snažila.
Nestihla to.
Podobne to bolo aj s tou misiou, kde hrala chlapa. Len čo zistili, že sa jej to páči, preradili ju inam. V mene hesla "Žiadne city".
Neznášala túto prácu.
Všetci to vedeli a trestali ju za to. To bolo to jediné, čo dokázala priznať, jediné, čo jej ako-tak dovolili. Brutálnu nenávisť.
Často sa modlila k Bohu, áno, k Bohu, to keby zistili, asi ju zabijú. Nie, vlastne nie. Ich zmýšľanie bolo iné. Vedeli, že tým by jej pomohli, a to predsa nechceli. A nemohli si dovoliť stratiť takého dobrého...vraha.
Keby to zistili, zabili by nevinné deti, ktoré ani nepozná. Vedeli, že na takéto veci je chúlostivá. A preto sa k Bohu modlila len v duchu, už si pamätala, že má doma kamery.
Pýtala so ho, prečo. Prečo práve ona, prečo jej museli zničiť detstvo, zabiť matku, ktorú poriadne nepoznala. Prečo ju nenechali normálne žiť, ale ju takto týrajú. Prečo musí byť dcérou šéfa.
Jaho nenávidela najväčšmi. Za to, že ju splodil. A vždy keď si to uvedomila, chcelo sa jej plakať. To však nemohla, musela si na to dávať pozor. Hneď by vedeli, že niečo nie je v poriadku a zabili by deti či tehotné ženy. A to, že ju to bolí, by nemohla ukázať, veď ona predsa nemala právo na city.
A ani na súkromie.
Preto si tak chránila tú knihu, čo dostala. Zistila si, kedy majú pauzu, kedy pri kamerách nikto nesedí. Vedela, že sa záznam nerobí, bolo to čisto len pre okamžitú kontrolu. A vtedy čítala. Vždy od tretej do pol štvrtej. Aspoň takto trochu žila, vždy dvadsať minút denne, uprostred noci.
Na budíku mala nastavené dva časy, 3:05 a 3:25. Päť minút si dala pre istotu, keby sa tam niekto zdržal či prišiel skôr. Veď nechcela, aby ju hneď odhalili.
Ale bola zvedavá, kedy na to prídu. Už to takto robila tri týždne a stále nič. Bolo to divné, ale neprotestovala, ba naopak, bola vďačná za ich nepozornosť. Vtedy totiž plakala. Kvôli knihe, i keď bola o niečom úplne inom, veľmi sa na ňu podobala, na jej život.
Na jej samotu.
Preto vždy plakala. Ale nebola z toho smutná. Tešila sa, že ju ešte celkom nezabili, že odolala, vzdorovala, vydržala. Tešila sa, že cíti, že to vôbec dokáže.
Zrazu sa rozleteli dvere...Vedela čo príde. Nesnažila sa schovať knihu, či utrieť zaslzené oči. Odhalili ju.
Nechápavo pozrela na budík. Hlásil 3:34. Niečo jej vraveli, no vôbec nepočúvala. On nezvonil...nezvonil!!!
Až vtedy si všimla, že v hornom rohu dispeya čosi bliká. To iste značilo, že má vymeniť baterku. Už vedela, že to nestihne, videla to na nich. Tentokrát už proste nie.
Zovrela knihu v náručí, potom ju vystrela pred seba, aby si ju všetci všimli. rdo sa usmiala a s obrovským zadosťučinením skríkla: "Vydržala som! Ja cítim!"
Čítala knihu.
Bola dobrá.
Zaujímavá, napínavá, celkom sa jej páčila.
A to bola tá chyba...
|
|
| Názory čtenářů |
09.01.2007 20:30
 lakrov
|
Hned na začátku mě to zaujalo. Po několika odstavcích se sice na chvíli dostavil strach, že to bude zase jen další 'akční krvák', ale tenhle strach se zase rychle rozplynul. A pak už mě (a doufám že i ostatní čtenáře) cosi nutilo dočíst až do konce.
Ztráta soukromí je první pocit, který mě naplňuje po dočtení. Dost aktuální záležitost, v současnosti. A pomalé ubíjení jemných citů pod náporem mediálňiho útoku. To už si trochu domýšlím, néco, co v povídce ebylo, ale co mohu dělat. Je to dalši pocit, který ve mně zůstal. A přijdou další. Myslím, že na tuhle povídku nezapomenu a časem si ji přečtu znovu. Pak popíšu další pocity. (Nebo mi reději pošli/pošlete po čase avízo.)
Zatím si myslím, že je to velice dobrá povídka. Díky za ni. Zaujala mě. |
10.01.2007 06:17
guy
|
taky mě zaujala
jsem zvědavý na další
a máš taky docela zajímavý nick :-) |
10.01.2007 08:33
Dominika
|
fajn čtení...:) |
10.01.2007 16:45
Albireo
|
Přečetl jsem jedním dechem, Světluško |
10.01.2007 18:20
Firefly
|
milé od vás
dík:)
|
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|