Vtedy sú moje kroky tichšie ako inokedy a počúvam rozhovory medzi vetvami...
Odtrhla som si borovicovú šišku. Ticho voňala živicou. Prázdnota sa v tme náhlila ukryť pod odchýlené lupienky dozretej šišky. No ona iba pokojne ležala v jamke mojej dlane odhaľujúc svoje vnútro zo živého dreva... Zobrala som svoju nenávisť a vložila ju pod prvú šupinku šišky. Pod druhú sa zmestil môj hnev. Oproti nej som vopchala zúfalstvo. Medzi dva ďalšie drevené lupienky som natlačila smútok, ani kúsok nevytŕčal. Všetky svoje spomienky som prstami zošúľala do guľôčky a vložila ich pod najväčšiu šupinu. Pod tých pár najspodnejších sa zmestila nostalgia, sentiment, silné slová i omrvinka nádeje. No miesto pod najmenším dreveným lupienkom ostalo prázdne.
Tam som skryla svoje srdce. Vtedy sa šiška v mojej zovretej dlani začala chvieť.
Epilog
"Idem spať," povedala som, keď som prišla domov a položila šišku na na kuchynský stôl medzi riady od večere. "Kde si bola?" ozvalo sa z izby. "Bola som sa len prejsť v lese."
Počet úprav: 1, naposledy upravil(a) 'Nimwen', 24.04.2006 18:21.
skus to srdce neskryvat ale ho nukat tym co to potrebuju - tym sa da vselico vyliecit...
no nezabudni si nechat cast z neho pre niekoho vynimocneho (alebo aj dvoch ak ratas aj osobneho Boha) :)
zde s tebou souhlasím... původně jsem chtěla napsat vyjímečně, ale ono to vyjímečné vůbec není... a tip jsem dala už dřív... (dnes mě všude přivoláváš pozdě :o))