Vietor som chytila v srdci mi buší

a rieky v žilách spustili nepokoj,

len jedinečná krehkosť ľudských duší,

mi nedovoľuje s ňou zviesť svoj boj.

Po špičkách vkrádam sa do človečej prítomnosti,

pred vstupom do tochto chrámu krotím živly svojho tela,

a že mám strach tam vstúpiť bez nežností,

strácam ten vzácny okamih zachytiť ju skôr než uletela.

Len kradmý pohľad na jej krásu ohreje moje unavené údy,

zmáhané silou búrok, ktoré som si ochočila,

viac než tisíc sĺnc  v mojom tele blúdi

a prázdne miesto v mojom srdci zabolí,že tu žila.